Rozsudok

Definícia odpadu podľa právnych predpisov na úrovni EÚ a jednotlivých členských štátov je rovnaká a vyzerajúca jednoznačne. Samotná aplikácia však vyvoláva rozdielne interpretácie, a to ako zo strany členských štátov, tak aj podnikateľských subjektov. Súdny dvor EÚ v minulosti už viackrát rozhodoval prípady, ktorých meritom bolo ustálenie, či ide o odpad alebo vedľajší produkt. Aktuálne existuje pre túto problematiku rozsudok Súdneho dvora EÚ (ďalej len „SD EÚ“) zo 17. novembra 2022. Predmetom sporu bola výkopová zemina.

Uvedenou otázkou sa koncom roka 2022 zaoberal Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo svojom rozhodnutí vo veci Porr Bau GmbH [1]. Súdny dvor v danom prípade vyhodnotil, že výkopová zemina môže byť, ak sú dodržané stanovené špecifické podmienky, kvalifikovaná ako vedľajší produkt, na ktorý sa nevzťahuje odpadový režim, resp. môže dosiahnuť stav konca odpadov. Vzhľadom na skutočnosť, že vyhláškou Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 344/2022 Z. z. o stavebných odpadoch a odpadoch z demolácií, účinnou od 25. októbra 2022, boli krátko pred vyhlásením tohto rozsudku aj do nášho právneho poriadku zavedené kritériá pre nekontaminovanú výkopovú zeminu, je vhodné uvedené rozhodnutie priblížiť a posúdiť súlad našej legislatívy s ním.

Predmetom tohto článku je analýza rozhodnutia [1] Súdneho dvora EÚ ohľadom finančnej zodpovednosti výrobcov za nakladanie s odpadom z fotovoltických panelov uvedených na trh od 13. augusta 2005, ako aj posúdenie slovenskej právnej úpravy týkajúcej sa zodpovednosti výrobcov fotovoltických panelov.

Najvyšší správny súd SR sa vo svojom rozhodnutí zaoberal otázkou, či je možné preradiť vykupované batérie a akumulátory od fyzickej osoby z katalógového čísla 20 01 33 pod katalógové číslo 16 06 01 pri procese prípravy na opätovné použitie a taktiež či je osoba vykonávajúca štátny dozor v odpadovom hospodárstve povinná sa preukázať poverením na vykonanie kontroly, alebo je postačujúci služobný preukaz danej osoby. V tomto článku si priblížime závery Najvyššieho správneho súdu SR.

Preprava zásielky elektrických a elektronických prístrojov, ktoré boli pôvodne určené na maloobchodný predaj, ale ktoré spotrebiteľ vrátil alebo ktoré z rôznych dôvodov obchodník vrátil späť svojmu dodávateľovi, do tretích krajín musí byť považovovaná za „prepravu odpadu“ podľa čl. 1 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1013/2006 zo 14. júna 2006 o preprave odpadu, v spojení s čl. 2 bod 1 tohto nariadenia a čl. 3 bod 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/98/ES z 19. novembra 2008 o odpade a o zrušení určitých smerníc, ak takáto zásielka obsahuje prístroje, v prípade ktorých sa predtým neoverilo, či správne fungujú, alebo ktoré nie sú správne chránené pred poškodením spojeným s prepravou. Naopak, také veci, ktoré sa stali nadbytočné v sortimente predávajúceho a sú v nepoškodenom pôvodnom balení, nemožno bez nepriamych dôkazov svedčiacich o opaku považovať za odpad.

Pre naplnenie skutkovej podstaty iného správneho deliktu podľa § 37 ods. 1 písm. m) zákona č. 39/2013 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „zákon o IPKZ“) je nevyhnutné, vychádzajúc z použitia spojky „a“ v skutkovej podstate tohto iného správaneho deliktu, preukázať kumulatívne porušenie povinností ustanovených v § 26 ods. 1 písm. a) aj písm. b) zákona o IPKZ, keďže páchateľa možno postihnúť len za porušenie povinností výslovne ustanovených zákonom (zásada legality) a akýkoľvek rozširujúci výklad skutkových podstát správnych deliktov, naviac v neprospech páchateľa, je neprípustný.

Článok 6 ods. 4 smernice Euróspkeho parlamentu a Rady 2008/98/ES z 19. novembra 2008 o odpade a o zrušení určitých smerníc (ďalej len "smernica o odpade") sa má vykladať v tom zmysle, že: - nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej v prípade, že na úrovni EÚ vo vzťahu k určitému druhu odpadov nie sú ustanovené kritériá konca stavu odpadu, závisí takýto stav, keď odpad prestáva byť odpadom, od toho, či sa na takýto druh odpadov vzťahujú kritériá ustanovené všeobecne záväzným vnútroštátnym právnym aktom a - neumožňuje, aby držiteľ odpadu požiadal konštatovanie stavu konca odpadu príslušným úradom členského štátu alebo súdom tohto členského štátu.

Zavedenie množstvového zberu odpadu [ustanovenie § 79 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v z. n. p. (ďalej len "zákon č. 582/2004 Z.z.)] patrí do výlučnej právomoci obce, ktorá ho zavádza všeobecne záväzným nariadením. Skutočnosť, že zber odpadu v obci by umožňoval realizáciu množstvového zberu odpadu má iba faktický charakter a nemožno sa jej dovolávať vo vzťahu k určeniu výšky poplatku, ak nebol množstvový zber odpadu v obci zavedený.

Európska komisia (ďalej len „EK“) sa svojou žalobou domáhala, aby Súdny dvor určil, že Česká republika si tým, že odmietla zabezpečiť spätné prevzatie zmesi TPSNOLO alebo Geobal [ďalej len „TPSNOLO (Geobal)“] do Českej republiky, ktorá bola z tohto členského štátu prepravená do Katovíc (Poľsko), nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z čl. 24 ods. 2 a čl. 28 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1013/2006 zo 14. júna 2006 o preprave odpadu (ďalej len „nariadenie o preprave odpadu“).

Ministerstvo životného prostredia SR rozhodnutím udeľuje podľa § 89 ods. 1 písm. b) zákona č. 79/2015 o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „zákon o odpadoch“) na dobu určitú oprávnenie právnickej osobe na činnosť organizácie zodpovednosti výrobcov pre obaly. Podmienky udelenia autorizácie tejto právnickej osobe sú taxatívnym výpočtom ustanovené v § 90 ods. 3 písm. a) zákona o odpadoch. Ak držiteľ tejto autorizácie prestane spĺňať niektorú z uvedených podmienok jej udelenia v § 90 ods. 3 písm. a) zákona o odpadoch a v lehote určenej ministerstvom nedôjde k náprave zo strany organizácie zodpovednosti výrobcov pre obaly (za predpokladu, že je nedostatok odstrániteľný), ministerstvo takejto organizácii autorizáciu rozhodnutím zruší podľa § 94 ods. 2 písm. c) zákona o odpadoch.

Článok 17 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1013/2006 zo 14. júna 2006 o preprave odpadu (ďalej len „nariadenie č. 1013/2006“) sa má vykladať v tom zmysle, že preprava odpadu, ktorý je uvedený v prílohe IV tohto nariadenia, do krajiny tranzitu cez iný hraničný priechod, než aký je uvedený v doklade o oznámení a odsúhlasený príslušnými orgánmi, sa musí považovať za podstatnú zmenu v podrobnostiach alebo v podmienkach odsúhlasenej prepravy, takže skutočnosť, že príslušné orgány neboli informované o tejto zmene, má za následok, že preprava odpadu je nezákonná, pretože sa vykonáva spôsobom, ktorý nie je výslovne uvedený v oznámení podľa čl. 2 bod 35 písm. d) nariadenia č. 1013/2006.

Článok 6 ods. 1 a ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/98/ES z 19. novembra 2008 o odpade a o zrušení určitých smerníc (ďalej len „smernica o odpade“) a čl. 13 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/28/ES z 23. apríla 2009 o podpore využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie a o zmene a doplnení a následnom zrušení smerníc 2001/77/ES a 2003/30/ES (ďalej len „smernica o podpore využívania energie“), sa majú v ich vzájomnej súvislosti vykladať v tom zmysle, že právo Európskej únie v zásade nevylučuje, aby sa na použitie látky získanej z odpadu ako paliva v zariadení vypúšťajúcom emisie do ovzdušia musela vzťahovať vnútroštátna právna úprava v oblasti energetického vyu­žitia odpadov, keďže táto látka nespadá do žiadnej kategórie zoznamu prípustných palív. Uvedené platí aj v prípade, ak tento zoznam prípustných palív môže byť podľa vnútroštátneho práva menený len všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorého prijatie nie je koordinované so správnym konaním o povolení užívania takto získanej látky z odpadu ako paliva.

Správny orgán je podľa § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v z. n. p. (ďalej len „správny poriadok“) povinný dať účastníkom konania možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu, k spôsobu jeho zistenia a prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Pokiaľ správny orgán vydal rozhodnutie vo veci samej bez toho, aby umožnil účastníkovi konania vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia k jeho podkladu, ide o procesné pochybenie správneho orgánu, a teda o takú vadu, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť tohto rozhodnutia. Posúdenie správneho súdu v súdnom konaní, či takéto procesné pochybenie správneho orgánu je vadou, ktorá spôsobuje nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia, je podmienené konkrétnymi okolnosťami toho ktorého prípadu. Len formálne zopakovanie správneho konania nepredstavuje pre účastníka konania, vo vzťahu k skutkovej stránke veci, reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech.

Z režimu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1069/2009 z 21. októbra 2009, ktorým sa ustanovujú zdravotné predpisy týkajúce sa vedľajších živočíšnych produktov a odvodených produktov neurčených na ľudskú spotrebu a ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1774/2002 (nariadenie o vedľajších živočíšnych produktoch) (ďalej len „nariadenie č. 1069/2009“), nemožno vylúčiť vedľajšie živočíšne produkty zmiešané s inými materiálmi kvalifikovanými ako odpad, ktorý nie je nebezpečný v zmysle nariadenia (ES) č. 1013/2006 Európskeho parlamentu a Rady zo 14. júna 2006 o preprave odpadu (ďalej len „nariadenie č. 1013/2006“), pričom pomer vedľajších živočíšnych produktov v zmesi nie je relevantný. To neplatí, ak z konkrétnych, relevantných a súhlasných indícií vyplýva, že dotknutý hospodársky subjekt zamiešal do odpadu množstvo vedľajších živočíšnych produktov, ktorých prítomnosť nemá iné odôvodnenie, než cieľ obísť nariadenie č. 1013/2006 a umelo vyvolať uplatniteľnosť nariadenia č. 1069/2009.

Hoci je miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady zakotvený v § 2 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v z. n. p. (ďalej len „zákon č. 582/2004 Z. z.) s rubrikou „Druhy miestnych daní“, nemožno ho definovať ako daň. Podľa § 99 zákona č. 582/2004 Z. z. však podlieha správe daní podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „zákon č. 563/2009“).

Čistiarenský kal vytvorený pri spoločnom spracovaní odpadových vôd priemyselného, domáceho alebo komunálneho pôvodu v čistiarni odpadových vôd, ktorý je spaľovaný v spaľovni zvyšokového odpadu na účely energetického zhodnocovania výrobou pary, nemožno považovať za odpad, ak sú splnené podmienky článku 6 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/98/ES z 19. novembra 2008 o odpade a o zrušení určitých smerníc (ďalej len "smernica "2008/98") už pred jeho spaľovaním.

Držiteľ odpadu, ktorý môže byť zaradený pod kódy zodpovedajúce nebezpečnému odpadu alebo pod kódy zodpovedajúce odpadu, ktorý nie je nebezpečný, ale ktorého zloženie nie je vopred známe, musí na účel tohto zaradenia určiť zloženie a zistiť nebezpečné látky, ktoré sa v ňom môžu odôvodnene nachádzať, aby mohol určiť, či má tento odpad nebezpečné vlastnosti. Držiteľ odpadu môže na tento účel použiť odbery vzoriek, chemické analýzy a testovania podľa nariadenia Komisie (ES) č. 440/2008 z 30. mája 2008, ktorým sa ustanovujú testovacie metódy podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1907/2006 o registrácii, hodnotení, autorizácii a obmedzovaní chemických látok (REACH), alebo iné odbery vzoriek, chemické analýzy a testovania uznávané na medzinárodnej úrovni.

Vnútroštátna právna úprava, ktorá na účely financovania služby nakladania s komunálnym odpadom a jeho zneškodňovania jednak stanovuje cenu vypočítanú na základe odhadu objemu odpadu vyprodukovaného užívateľmi tejto služby, a nie na základe množstva odpadu, ktorí títo užívatelia skutočne vyprodukovali a odovzdali na zber, a jednak vyžaduje dodatočný poplatok zo strany užívateľov ako držiteľov odpadu, prostredníctvom ktorého sa majú financovať kapitálové investície nevyhnutné na spracovanie odpadu, vrátane jeho recyklácie, nie je v rozpore so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/98/ES z 19. novembra 2008 o odpade a o zrušení určitých smerníc (ďalej len „smernica 2008/98“). Vnútroštátny súd však musí na základe skutkových a právnych okolností, overiť, či uvedené nevedie k tomu, že niektorým „držiteľom“ sa uložia zjavne neprimerané náklady v pomere k objemu alebo povahe odpadu, ktorý môžu vyprodukovať. S týmto cieľom môže vnútroštátny súd najmä zohľadniť kritériá týkajúce sa druhu nehnuteľností, ktoré užívatelia užívajú, rozlohy a účelu týchto nehnuteľností, rozsahu, v akom „držitelia“ produkujú odpad, objemu kontajnerov, ktoré majú užívatelia k dispozícii, ako aj frekvencie zberu odpadu, keďže uvedené parametre môžu priamo ovplyvniť výšku nákladov určených na nakladanie s odpadom.

Zásady blízkosti, prednosti zhodnotenia a sebestačnosti podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/98/ES z 19. novembra 2008 o odpade a o zrušení určitých smerníc (ďalej len „smernica 2008/98“) umožňujú samosprávnemu územnému celku, aby podniku poverenému zberom odpadu na jeho území uložil povinnosť odvážať zmesový komunálny odpad zozbieraný zo súkromných domácností, ako aj prípadne od iných pôvodcov odpadu do najbližšieho vhodného zariadenia na spracovanie odpadu, ktoré sa nachádza v tom istom členskom štáte ako tento samosprávny celok. Ustanovenia nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1013/2006 zo 14. júna 2006 o preprave odpadu (ďalej len „nariadenie č. 1013/2006“) v spojení s článkom 16 smernice 2008/98 sa majú vykladať v tom zmysle, že: a)  umožňujú samosprávnemu územnému celku, aby podniku poverenému zberom odpadu na jeho území uložil povinnosť odvážať zmesový komunálny odpad zozbieraný z domácností, ako aj prípadne od iných pôvodcov odpadu do najbližšieho vhodného zariadenia na spracovanie odpadu, ktoré sa nachádza v tom istom členskom štáte ako tento samosprávny celok, b)  nepovoľujú samosprávnemu územnému celku, aby podniku poverenému zberom odpadu na jeho území uložil povinnosť odvážať priemyselný a stavebný odpad vzniknutý na jeho území do najbližšieho vhodného zariadenia na spracovanie odpadu, ktoré sa nachádza v tom istom členskom štáte ako tento samosprávny celok, ak je tento odpad určený na zhodnotenie, pokiaľ sú pôvodcovia uvedeného odpadu povinní ho odovzdať uvedenému podniku alebo ho dodať priamo do uvedeného zariadenia.

Lehota stanovená členským štátom v článku 30 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/98/ES z 19. novembra 2008 o odpade a o zrušení určitých smerníc (ďalej len „smernica 2008/98“) na splnenie povinností stanovených v tomto článku, spočívajúcich v zabezpečení, aby sa programy odpadového hospodárstva a programy predchádzania vzniku odpadu členských štátov hodnotili aspoň každých šesť rokov a v prípade potreby sa revidovali, uplynula až šesť rokov po uplynutí lehoty na prebratie tejto smernice, t. j. 12. decembra 2016.