Predmetom tohto článku je analýza rozhodnutia [1] Súdneho dvora EÚ ohľadom finančnej zodpovednosti výrobcov za nakladanie s odpadom z fotovoltických panelov uvedených na trh od 13. augusta 2005, ako aj posúdenie slovenskej právnej úpravy týkajúcej sa zodpovednosti výrobcov fotovoltických panelov.
Pre úplnosť uvádzame, že ďalej uvedený článok bude rozoberať problematiku z hľadiska odpadu z fotovoltických panelov, ktorý nepochádza z domácnosti, avšak môže byť vo viacerých ohľadoch aplikovateľný aj na finančnú zodpovednosť za nakladanie s odpadom z fotovoltických panelov pochádzajúcich z domácností.
Právo Európskej únie ohľadom elektroodpadu a fotovoltických panelov
Podľa smernice 2002/96/ES Európskeho parlamentu a Rady z 27. januára 2003 o odpade z elektrických a elektronických zariadení (OEEZ) (ďalej len "smernica 2002/96/ES") platilo, že za nakladanie s elektroodpadom, ktorý bol na trh uvedený po 13. auguste 2005, sú finančne zodpovední výrobcovia elektrozariadení. Za odpad uvedený na trh pred 13. augustom 2005 (ďalej len "historický odpad"), sú zodpovední výrobcovia, s tým, že členské štáty mohli ustanoviť, aby iné osoby (okrem domácností) boli zodpovedné za financovanie nakladania s takýmto odpadom.
Smernica 2002/96/ES nepovažovala fotovoltické panely za elektroodpad, iba v tejto súvislosti uvádzala, že sa prijmú všetky zmeny a doplnenia potrebné na prispôsobenie smernice vedeckému a technickému pokroku, najmä vzhľadom na možné zahrnutie solárnych panelov pod elektroodpad. Inými slovami, malo sa zvážiť, či v budúcnosti nezaradiť medzi elektroodpad regulovaný smernicou, aj fotovoltické panely.
Prostredníctvom smernice 2003/108/ES Európskeho parlamentu a Rady z 8. decembra 2003, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 2002/96/ES o odpade z elektrických a elektronických zariadení (OEEZ), došlo k zmene skôr uvedenej smernice 2002/96/ES, a to v časti, podľa ktorej zodpovedali za historický odpad výrobcovia. Podľa novej právnej úpravy mali za historický odpad zodpovedať jeho užívatelia, okrem prípadu, keď sa odpad nahrádza novými rovnocennými výrobkami, pri ktorých mali zabezpečovať financovanie naďalej výrobcovia,