Ekomodulácia by mala smerovať k zamysleniu sa nad dizajnom výrobku, aby bol ekologickejší, opakovane použiteľný, opraviteľný či v konečnej fáze recyklovateľný. Ako však preniesť tento „koncept“ do praxe a akých výrobkov sa dotkne? Sú štáty, výrobcovia či spotrebitelia pripravení?
Koncept ekomodulácie je v štátoch, kde už je zavedený, založený na rozlíšení poplatkov (finančných príspevkov) od výrobcov, ktoré výrobca vyhradeného výrobku platí v rámci plnenia svojich povinností vyplývajúcich z rozšírenej zodpovednosti výrobcov (ďalej len "RZV"). Tieto finančné príspevky sú rozdelené
do bonusov
(napríklad za jednodruhový materiál, dobre recyklovateľný, ak je výrobok používateľom opraviteľný, atď.)
a malusov - penalizácií
(ak ide napríklad o kompozitný ťažko recyklovateľný materiál alebo sa výrobok v bežnom používateľskom prostredí nedá opraviť, prípadne zameniť súčiastka).Čo všetko môže ovplyvňovať ekomoduláciu v EÚ
Ak vychádzame zo zavedenej požiadavky smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/98/ES z 19. novembra 2008 o odpade a o zrušení určitých smerníc (ďalej len "smernica o odpade"), tak koncept ekomodulácie sa týka kolektívneho plnenia povinností vyplývajúcich z RZV [1]. Jednotlivé členské štáty však môžu mať RZV zavedenú pre rôzne vyhradené výrobky. Štandardom je RZV pre vyhradený výrobok obaly, elektrozariadenia, batérie a akumulátory, staré vozidlá, ku ktorým sa viaže niekoľko smerníc [napr. smernica Európskeho parlamentu a Rady 94/62/ES z 20. decembra 2004 o obaloch a odpadoch z obalov, smernica Európskeho parlamentu a Rady 2000/53/ES z 18. septembra 2000 o vozidlách po dobe životnosti, smernica Európskeho parlamentu a Rady
2006/66/ES zo 6. septembra 2006 o batériách a akumulátoroch a použitých batériách a akumulátoroch, ktorou sa zrušuje smernica 91/157/EHS, a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2012/19/EÚ zo 4. júla 2012 o odpade z elektrických a elektronických zariadení (OEEZ)]. Smernice boli niekoľkokrát revidované a obsahujú ciele a opatrenia, aby sa predchádzalo vzniku odpadu, zvýšila miera recyklácie odpadov z vyhradených výrobkov a aby lepšie zohľadňovali ambíciu EÚ prejsť na obehové hospodárstvo. Sú štáty, ktoré majú RZV zavedenú aj na iné výrobky. Napríklad Slovensko má zavedenú RZV na neobalové výrobky, Francúzsko na textil, nábytok, stavebné odpady a podobne, Nemecko zase pre odpadové oleje či stavebné o