Slovenská republika sa pripojila ku krajinám, ktorým záleží na udržateľnom rozvoji a minimalizácii klimatických zmien. V tejto súvislosti je podporovaný prechod od energetického využívania fosílnych palív, kde v roku 2023 sa na Slovensku ukončila ťažba uhlia, čím sa stala lídrom v tejto oblasti spomedzi krajín Vyšehradskej štvorky. Významným zdrojom energie môže byť aj palivo vyrobené z odpadu, či už v podobe tuhého druhotného paliva, alebo tuhého alternatívneho paliva, čím sa minimalizujú negatívne vplyvy odpadu a šetria neobnoviteľné zdroje v rámci princípov cirkulárnej ekonomiky.
Po piatich rokoch od prijatia Parížskej dohody sa členské štáty EÚ dohodli na revízii národných príspevkov (Nationally Determined Contributions - NDC) s cieľom dosiahnuť do roku 2030 čisté zníženie emisií skleníkových plynov o 55 %. V marci 2024 Európska komisia predstavila európske klimatické právo pre dosiahnutie uhlíkovej neutrality do roku 2050, čím sa EÚ stala prvým kontinentom s konkrétnym cieľom dosiahnuť minimálne 55 % zníženie emisií do roku 2030. Tento cieľ bol oficiálne prijatý na decembrovom summite Európskej rady 11. decembra 2022 [1].
Na splnenie ambicióznych cieľov Európskej zelenej dohody je kľúčové efektívne implementovať tieto plány na úrovni jednotlivých členských štátov. Slovensko, podobne ako ďalšie krajiny strednej a východnej Európy s vyššími energetickými a uhlíkovými emisiami, a tiež krajiny západnej Európy s vyšším HDP na obyvateľa, volí opatrný a pragmatický prístup k politickým opatreniam v oblasti klímy a energetiky. Tento prístup odráža potrebu zvážiť náročné investičné požiadavky a zabezpečiť konkurencieschopnosť priemyslu s rizikom úniku uhlíka. Na rozdiel od Českej republiky s vysokou závislosťou od uhlia, Poľska s priemyselnou diverzifikáciou či krajín s prírodnými podmienkami pre veternú energiu ako Bulharsko a Rumunsko alebo systémom pre skladovanie zemného plynu v Maďarsku, Slovensko čelí špecifickým výzvam a obmedzeniam.
S rastúcimi záväzkami na globálnej úrovni vrátane Číny (uhlíková neutralita do 2060), Japonska, Kórey, Južnej Afriky a záväzku USA k návratu do Parížskej dohody, rastie konsenzus o potrebe systémových zmien v priemyselnej a výrobnej sfére, ktoré budú vyžadovať prísnejšie regulačné štandardy. Na prekonanie počiatočných výziev je nevyhnutné, aby členské štáty EÚ spolupracovali na tvorbe hodnotových reťazcov, trhov a pracovných príležitostí v oblasti čistých technológií a obnoviteľnej energie, podporovaných Európskou zelenou dohodou. Tento plán predstavuje nielen výzvu, ale aj príležitosť pre členské štáty položiť základy udržateľného ekonomického modelu, ktorý umožní splniť cieľ výrazného zníženia emisií do roku 2030. Na dosiahnutie tohto cieľa je nevyhnutné zabezpečiť politickú podporu na vytvorenie vhodného rámca pre nákladovo efektívne investície do inovácií v zelených a digitálnych technológiách a zároveň rozvíjať potrebnú udržateľnú infraštruktúru [2].
Globálne výzvy a klimatické zmeny
Prvé fosílne palivá obsahujúce uhľovodíky sa vytvorili počas prahorného obdobia (pred približne 4,0 až 2,5 miliardami rokov), pričom medzi tieto palivá patrí uhlie, ropa, zemný plyn, bridlica, decht, dechtové piesky a ťažké oleje. Tento proces bol výsledkom geologických procesov pôsobiacich na organické zvyšky, ktoré vznikali prostredníctvom fotosyntézy, najmä z rias a baktérií pred devónskym obdobím (asi 419,2 až 358,9 miliónov rokov späť). Fosílne palivá sú teda konečným produktom kumulácie slnečnej energie vo forme organickej hmoty a jej následných geologických premien. Dnes viac ako 80 % svetovej produkcie energie pochádza zo spaľovania fosílnych palív [3]. Zatiaľ čo uhlie sa