Zmeny v odpadovej legislatíve nenastávajú len vo zvyšujúcich sa cieľoch a počte opatrení na dosiahnutie týchto cieľov v oblasti odpadového či obehového hospodárstva, ale aj v úprave a precizovaní terminológie na ich dosiahnutie. To platí aj pre nahliadanie na recyklovateľnosť obalov, recykláciu a jej výpočet.
Surovinové zdroje sú základom hospodárstva krajín. Viažu sa na ne výrobné procesy, po ktorých nasleduje predaj, použitie (spotreba) až po nakladanie s odpadmi, keď sa kolobeh buď uzavrie, alebo môže pokračovať ďalej získaním energie alebo materiálu. Intenzita využívania surovinových zdrojov a materiálov sa rokmi zvyšuje a spôsobuje na jednej strane nedostatok prírodných zdrojov, na druhej strane hromadenie odpadov, ktoré by mohli byť využité ako zdroje. Jednou z činností materiálového zhodnocovania je recyklácia.
Pojem recyklácia v roku 1994 definovala smernica Európskeho parlamentu a Rady 94/62/ES z 20. decembra 1994 o obaloch a odpadoch z obalov ako
"každé opätovné spracovanie odpadových materiálov vo výrobnom procese na pôvodné určenie alebo na iné účely"
. Zahŕňala aj organickú recykláciu (kompostovanie, biometanizácia) a vyňala energetické zhodnotenie a skládku, ktorá sa nepovažuje za formu organickej recyklácie [1]. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/98/ES z 19. novembra 2008 o odpade a o zrušení určitých smerníc (ďalej len "smernica o odpade") v roku 2008 bližšie popísala recykláciu ako každú činnosť zhodnocovan