Odpady nie sú zďaleka len záťažou pre človeka a okolie. Je možné ich opätovne využívať. Na ďalšie využitie samotných vecí tvoriacich odpad ako zdroj surovín alebo ako zdroj energie obsiahnutej v hmote odpadu. Aké majú tieto spôsoby využitia odpadov pravidlá? A majú vôbec nejaké?
Odpad, záťaž či surovina?
Odpad je podľa slovenského právneho poriadku definovaný ako hnuteľná vec alebo látka, ktorej sa jej držiteľ zbavuje, chce sa jej zbaviť alebo je v súlade so zákonom č. 79/2015 Z.z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len "zákon o odpadoch") alebo osobitnými predpismi povinný sa jej zbaviť. [1]
Táto definícia legislatívno-technicky vymedzuje množinu vecí a látok, ktoré sa považujú za odpad. Definícia je založená na koncepte zbavenia sa veci jej držiteľom, a to v troch variantoch - faktické zbavovanie sa veci, úmysel zbaviť sa veci alebo osobitná právna povinnosť zbaviť sa veci.
Nie je zďaleka novou témou, že odpad nie je len nežiaducim produktom ľudskej činnosti, ktorého sa treba zbaviť tak, aby ho nebolo vidieť. Postupom času bol pozorovaný a následne aj exaktne preukazovaný nepriaznivý vplyv mnohých druhov odpadov na život človeka, jeho okolie a na životné prostredie vôbec. Odpad je v tejto environmentálnej optike vnímaný ako záťaž, s ktorou je nevyhnutné sa neustále vysporiadavať. Iba niektoré druhy odpadov majú na životné prostredie len malý alebo nepatrný negatívny vplyv. Ide najmä o biomasu alebo biologické odpady. Podobne mierny vplyv majú aj inertné odpady, ktorými rozumieme také odpady, pri ktorých nedochádza k žiadnym významným fyzikálnym, chemickým alebo biologickým premenám. Inertný odpad sa nerozpúšťa, nehorí ani inak fyzicky alebo chemicky nereaguje, nepodlieha biologickému rozkladu ani škodlivo neovplyvňuje iné látky, s ktorými prichádza do styku.
Zároveň možno konštatovať, že od nepamäti existovala snaha, aby boli výrobky využívané čo najúčelnejšie tak, aby bola čo najviac využitá ich úžitková hodnota. Pokazené veci sa opravujú a opätovne využívajú. V rámci priemyselnej symbiózy sa zvyškové materiály z výroby ďalej využívajú ako vstupy pri inej výrobe. Rovnako tak aj odpad, v rozsahu úmernom miere ďalšej upotrebiteľnosti, sa využíva na nový účel, ktorý je neraz diametrálne odlišný od pôvodného účelu veci pred tým, ako sa stala odpadom. V tomto, možno povedať ekonomickom zmysle, je odpad vnímaný ako samostatná surovinová základňa, ako tovar alebo zdroj tovarov.
Oba tieto pohľady sú regulárne, nekonkurujú si, ani sa nevylučujú. Naopak, vzájomne sa dopĺňajú a v konečnom dôsledku boli dôvodom ústupu od lineárnej ekonomiky. Stali sa základným kameňom vzniku a rozvoja tzv. recyklačnej ekonomiky založenej na požiadavke na maximalizáciu rozsahu zhodnocovania odpadov, ak už je nevyhnutné, aby odpady vznikali. Binomický charakter odpadu, environmentálnej záťaže a zároveň surovinového zdroja možno pozorovať ako v legislatíve upravujúcej nakladanie s odpadmi, tak aj v ekonomickej sfére týkajúcej sa odpadov.
V legislatívnej sfére možno najlepšie pozorovať duálnosť chápania odpadu v základnej právnej úprave nakladania s odpadmi, v zákone o odpadoch a jeho vykonávacích predpisoch. Právna úprava tu ustanovuje, ako sa vysporiadať s odpadmi ako environmentálnou záťažou. Zároveň však ukladá postupnosť jednotlivých možností tak, aby v zásade mali prioritu také postupy, ktoré čo najviac opätovne využívajú v odpadoch obsiahnuté materiály a/alebo energiu, so zohľadnením environmentálnej náročnosti týchto postupov.
V ekonomickej sfére zas v tom, že odpad môže mať v určitých situáciách zápornú a v určitých situáciách kladnú hodnotu. [2] Už v roku 1990 Súdny dvor EÚ v prípade Vessoso a Zanetti ustálil, že odpad môže mať ekonomickú hodnotu. Podľa uvedeného rozhodnutia koncept odpadu v zmysle v tom čase platných smerníc 75/442/EEC [3] a 78/319/EEC [4], nemožno chápať ako vylučujúci také látky a predmety, ktoré sú spôsobilé opätovného ekonomického využitia. Taktiež bolo konštatované, že koncept odpadu nepredpokladá úmysel držiteľa látky alebo predmetu vylúčiť ich akékoľvek opätovné ekonomické využitie inými subjektmi. [5]
Vo výsledku dnes preto existuje nielen odvet