Tento článok pojednáva o tom, čo možno považovať za pracovnú cestu, aké sú podmienky pracovnej cesty a s akými problémami je možné sa stretnúť v praxi. Pracovná cesta je vykonávanie práce zamestnanca na inom mieste, než je dohodnuté v pracovnej zmluve. Právo zamestnávateľa vyslať zamestnanca na pracovnú cestu vychádza z ust. § 57 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“).
Prax so sebou prináša viaceré otázniky či problémy ohľadne určovania podmienok pracovnej cesty zamestnanca. Spravidla medzi ne patrí to, kto a kedy je povinný určiť zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu podmienky tejto cesty, či je potrebné podmienky pracovnej cesty určiť písomnou formou alebo postačí ústna forma, či zamestnanec môže meniť vopred určené podmienky pracovnej cesty, či je zamestnanec povinný pracovnú cestu vykonať alebo má možnosť svojvoľne ju neuskutočniť.
Pracovná cesta
Zákonník práce vo svojich ustanoveniach výslovne nedefinuje pojem pracovná cesta. Vychádzajúc z ustanovení Zákonníka práce však môžeme dospieť k tomu, že pracovnou cestou sa rozumie časovo obmedzená zmena pracovnej zmluvy, a to v časti o mieste výkonu práce alebo mieste obvyklého pracoviska.
V princípe sa pracovnou cestou rozumie skutočnosť, že zamestnanec vykonáva prácu na inom mieste, ako je jeho pravidelné pracovisko.
Pojem pracovná cesta definuje zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestovných náhradách“). Podľa § 2 ods. 1 predmetného zákona je pracovná cesta „čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty.“
Rozlišujeme dva druhy pracovných ciest:
- vykonávané mimo bydliska/obce zamestnanca,
- vykonávané v rámci obvodu bydliska zamestnanca.
Pracovné cesty možno rozlišovať aj na:
- domáce (tuzemské) vykonané v rámci územia Slovenskej republiky a