h. prof. Ing. František Mátel, CSc.

V súčasnosti nerezonuje v oblasti životného prostredia nič viac ako klimatická kríza a boj s ňou, emisie skleníkových plynov, otepľovanie planéty či znižovanie uhlíkovej stopy a obsahu CO2 v atmosfére. Zelená ekonomika a cirkulárna ekonomika hovoria nielen o potrebe využívať obnoviteľné zdroje energií a surovín, viac recyklovať, a tým využívať odpad ako druhotnú surovinu, ale tiež hovoria o „blízkosti“ jednotlivých uzlov životného cyklu výrobkov, a tým o znižovaní dopravných a prepravných trás, ako o jedenej z foriem znižovania emisií a podielu CO2 v atmosfére. Týka sa to všetkých foriem dopravy a hlavne prepravy surovín a tovarov na (niekedy zbytočne) dlhé vzdialenosti.

Mnohé novinky, nové zákony a nariadenia sa rodia dlho a ťažko, a až čas potvrdí ich správnosť, opodstatnenosť, ale niekedy aj potrebu korekcie, úpravy, novelizácie. V tomto smere je dobrým, takmer čítankovým príkladom zálohový systém pre niektoré nápojové obaly - PET fľaše a plechovky. O snahách zálohovať PET nápojové fľaše sa začalo hovoriť už v roku 2001 po prijatí zákona č. 223/2001 Z.z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ním vytvoreného Recyklačného fondu. Boli predkladané viaceré projekty na financovanie zálohového systému z prostriedkov fondu, hľadali sa rôzne modely overené niekde v zahraničí. Dlhoročná snaha našla konkrétnu podobu až v roku 2019 v podobe zákona č. 302/2019 Z.z. o zálohovaní jednorazových obalov na nápoje a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. O komplikovanosti problematiky svedčí aj to, že platnosť zákona sa posunula z roku 2022 až na rok 2023, pričom v súčasnosti sa už pripravuje jeho novelizácia. Vzniká preto otázka, či je už potrebná?

Od nového roku 2025 sa rozšíri portfólium separovaného zberu komunálneho odpadu o novú komoditu - textil. Povinnosť zbierať a separovať textil ako samostatnú komoditu bude platiť od 1. januára 2025 v celej Európskej únii. Aj keď je povinnosť zbierať textilný odpad "už za dverami", je ešte veľa nezodpovedaných a otvorených otázok. Textilný odpad možno rôznorodosťou výrobkov, používanými surovinami a zložením prirovnať k zmesovému plastovému odpadu. Tak ako pri separovanom zbere plastového odpadu nie je problém s jeho identifikáciou, tak ani pri textilnom odpade nebude problém s jeho odlíšením od iných odpadov. Problémy s vytriedením zmesového plastového odpadu podľa jednotlivých materiálov však budú zrejme pri textilnom odpade platiť rovnako. Zavedenie a realizáciu separovaného zberu textilu budú sprevádzať aj nemalé náklady a je tiež otázkou, kto ich bude znášať. Zásadnou otázkou však tiež bude, čo s vyseparovaným textilom.

V súčasnosti sa v súvislosti so životným prostredím a ekológiou najčastejšie hovorí o green deal-e, uhlíkovej neutralite, zelenej či cirkulárnej ekonomike. Diskutuje sa o výhodách, opodstatnenosti, termínoch aj rizikách. Predmetom príspevku nie je zapojiť sa do týchto diskusií, ale skôr položiť niekoľko otázok a upriamiť pozornosť na veci a problémy, ktoré môžu v budúcnosti nastať a na ktoré by sa nemalo zabudnúť, ale v predstihu sa na ne pripraviť. Možno sa niektoré pripomienky budú zdať futuristické a nemusia sa týkať ani Slovenska, ale "nová zelená politika" sa netýka len Slovenska, ale minimálne Európskej únie.

Výrobky z recyklovaných materiálov majú často problém uplatniť sa na trhu ako rovnocenná, ekvivalentná náhrada výrobkov z tradičných materiálov. Častým dôvodom je vyššia cena, ktorá bráni výraznejšiemu uplatneniu na trhu. Toto sa týka výrobkov z recyklovaných zmesových plastových odpadov. Cenový hendikep z pohľadu zákazníka nevyvažujú ani porovnateľné a lepšie úžitkové vlastnosti, dlhšia životnosť či praktická bezúdržbovosť. Pre zákazníka nebýva zaujímavé ani to, že nadobúdacie náklady sú síce vyššie, ale po dobu životnosti sa môžu vrátiť, a to aj niekoľkonásobne. Ak je cena limitujúcim faktorom pre uplatnenie sa výrobkov na trhu, ich cenotvorba je nemenná, nie je možné ju meniť a optimalizovať tak, aby sa cenovo priblížili aktuálnym trhovým cenám? Odpovede nájdete v článku.

Najčastejšie rozoberaná téma v súvislosti so životným prostredím je v súčasnosti asi uhlíková stopa, ktorá je sumárom všetkých skleníkových plynov vypúšťaných do atmosféry a je vyjadrená ekvivalentom CO2. Uhlíkovú stopu vytvára každá činnosť, nesie ju každý výrobný proces, každý výrobok, každý človek. Znamená to, že poznaním "svojej" uhlíkovej stopy ju možno svojou činnosťou, životosprávou, zásahom do výrobného procesu, výberom materiálu či výrobku meniť. Vzniká však otázka, či je však vypočítaná uhlíková stopa vždy aj skutočným parametrom pre konkrétny výrobok alebo ide len o tabuľkový údaj pre určitý sortiment.

V predmetnom príspevku som v žiadnom prípade nechcel ukázať Slovensko v oblasti odpadového hospodárstva v negatívnom svetle. A nebudem ani oponovať p. RNDr. M. Sebíňovi, PhD., k jeho príspevku mám len pár poznámok.

Náš trh je pravidelne zaplavený množstvom rôznych priemyselných výrobkov, výrobkov spotrebného charakteru, bielej techniky, ale často aj výrobkov diskutabilnej kvality a na jedno použitie. Spotrebiteľ, zákazník nemá problém vybrať si "svoj" výrobok zo širokej ponuky na trhu, ale má veľký, často až neriešiteľný problém, čo s výrobkom, ak sa pokazí.

Nový rok prinesie pre občanov veľa zmien, ale aj nepríjemných zistení. Jedným z nich bude aj ďalší rast poplatkov za komunálny odpad. Oproti minulým rokom bude teraz nárast takmer vo všetkých mestách a obciach pomerne dramatický a občania to výrazne pocítia. Je tento nárast opodstatnený alebo si samosprávy týmto riešia výpadky v príjmovej časti rozpočtov?

Komunálny odpad je (možno krutá) daň za rozvoj civilizácie a konzumnej spoločnosti. Objem komunálneho odpadu nielen rastie, ale sa výrazne mení i jeho zloženie a štruktúra. Na trh prichádzajú nové výrobky a materiály, a tak po čase "prichádza" aj nový druh odpadu. Kým ešte nie tak dávno stačilo odpad vyvážať na skládky, dnes už treba hľadať cesty a riešenia, ako skládkovanie minimalizovať a zneškodňovanie odpadu riešiť aj inými spôsobmi.

Na Slovensku sa už roky nevieme odlepiť z povestného dna krajín EÚ v oblasti nakladania s odpadom. Odborníci a aj zainteresované inštitúcie už roky konštatujú a upozorňujú na to, že stále viac odpadu sa skládkuje, prípadne spaľuje, ale menej sa zhodnocuje a recykluje. Nariadenia o potrebnom zvýšení zhodnotenia odpadu na úkor zníženia objemu skládkovaných odpadov sa pravdepodobne v stanovených termínoch nepodarí naplniť.

Slováci vyprodukujú ročne takmer 500 kg odpadu na osobu, a tento objem každoročne rastie. Po prijatí rôznych legislatívnych opatrení sa možno mení zloženie a štruktúra vznikajúceho odpadu, ale na celkový objem to nemá zásadný vplyv. Z hľadiska dopadu na obyvateľov je zaujímavý najmä komunálny odpad, pretože náklady na nakladanie s ním majú na nich priamy dopad. Nárast poplatkov za komunálny odpad malo zmierniť zavedenie jeho separovaného zberu a samostatný zber a „odber“ niektorých komodít, ktoré v minulosti často končili v komunálnom odpade. Zdá sa však, že ani rozširovanie sortimentov triedeného zberu neprináša očakávané znižovanie poplatkov.

Podľa rozhodnutia Európskej komisie majú v horizonte 15 až 20 rokov skončiť v Európe automobily sa spaľovacími motormi. Zelenú majú jednoznačne dostať elektromobily. Opatrenie má prispieť k ozdraveniu životného prostredia a k zníženiu uhlíkovej stopy. Ako každé opatrenie súvisiace s akýmkoľvek zákazom má aj toto tak svojich podporovateľov, ako aj odporcov a kritikov. V prípade zákazu spaľovacích motorov nejde len o kritikov spomedzi majiteľov takýchto automobilov či ich výrobcov, ale ozývajú sa aj kritické hlasy signalizujúce problémy, ktoré elektromobily pri svojej prevádzke môžu priniesť. Poukazuje sa na ekologickú otázku výroby akumulátorov, ale najmä na možné, budúce problémy s ich recykláciou.

Medzi problémový komunálny odpad možno jednoznačne zaradiť aj odpad z plastov. Napriek rôznym opatreniam jeho objem neklesá, skôr naopak, mierne rastie. Mení sa nielen objem vznikajúceho odpadu, ale aj jeho kvalitatívne zložene. Prichádzajú nové materiály, nové modifikácie plastov a aj nové výrobky, najmä obaly. Tieto „inovácie“ plastov a odpadov z nich majú negatívny dopad na riešenie zhodnocovania odpadov. Väčší sortiment plastov zvyšuje nároky na triedenie odpadu, hlavne pre mechanickú recykláciu. Preto sa v poslednom období zvyšuje podiel energetického zhodnotenia plastového odpadu, kde šírka sortimentu plastového odpadu nie je až tak na prekážku. Napriek tomu treba aj ďalej hľadať iné, možno netradičné riešenia na zhodnotenie plastového odpadu.

Narastajúce objemy komunálnych odpadov a ich skládkovanie sú globálnym celosvetovým problémom. Napriek rôznym administratívnym a legislatívnym opatreniam sa nedarí trvalo znižovať objem komunálneho odpadu, ktorý končí na riadených i nelegálnych skládkach. Výrazným príspevkom v riešení problému bol rozvoj recyklácie, využívanie odpadu ako druhotnej suroviny a alternatívneho paliva. Napriek tomu sa stále ešte veľká časť odpadu skládkuje a nutnosť skládkovania časti odpadu sa neodstráni ani v blízkej budúcnosti. Pre zmiernenie negatívnych ekologických dopadov zo skládkovania komunálneho odpadu sa prijímajú opatrenia, aby sa skládkoval len ekologicky nezávadný zvyškový odpad, napríklad odpad po mechanicko-biologickej úprave (MBÚ). Aj na Slovensku situáciu rieši novela vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 382/2018 Z. z. o skládkovaní odpadov a uskladnení odpadovej ortuti, podľa ktorej sa mohol od 1. januára 2023 skládkovať len odpad po MBÚ.

Celá spoločnosť nielen u nás, ale i v Európe, je v súčasnosti postihnutá energetickou a surovinovou krízou. Na jej zvládnutie sa prijímajú rôzne úsporné opatrenia. Niektoré, najmä v oblasti energetiky, pôsobia možno až drasticky. Obavy z nedostatku ropy a plynu sa premietajú nielen do šetrenia a znižovania spotreby produktov na ich báze, ale aj do znižovania spotreby elektrickej energie a úspor pri vykurovaní. Nedostatok či výpadky v dodávkach ropy a plynu môžu nepriaznivo dopadnúť i na produkciu plastov, pre ktoré sú základnými surovinami. Aj keď sú snahy hľadať pri výrobe plastov alternatívne suroviny, tak ropa a plyn budú ešte dlho pre plasty kľúčové. Alternatívou pre ropu a plyn však môže byť aj lepšie využívanie plastového odpadu ako druhotnej suroviny.

V odborných, ale aj populárnych médiách sa v poslednom období dáva veľa priestoru téme mikroplastov. Popisujú sa problémy vo svetových moriach a oceánoch, uvádza sa veľa príkladov, kde a z čoho vznikajú, diskutuje sa o vplyvoch a potencionálnej škodlivosti na ľudský organizmus či zdravie človeka. Európsky parlament definoval mikroplasty ako častice menšie než 5 mm a podľa vzniku ich rozdelil na primárne a sekundárne. [1] Napriek množstvu publikácií vieme, že mikroplasty existujú, kde môžu vznikať, ale ich presné zloženie nepoznáme. Navyše, mnohé informácie sú ešte len v štádiu predpokladov, mnohé nadhodnotené a žiaľ niektoré i protichodné a zavádzajúce.

Každoročný rast objemov komunálneho odpadu prináša aj rast poplatkov za jeho ukladanie na skládku. Poplatky za ukladanie znášali z časti samosprávy miest a obcí a z časti sa na nich podieľali aj občania formou poplatku za komunálny odpad. Od 1. januára 2023 však nastane zmena. Samosprávy by už nemali spolufinancovať náklady spojené s ukladaním komunálnych odpadov na skládky, pričom náklady už majú v plnom rozsahu znášať občania.

Ochrana životného prostredia a zabezpečenie trvalo udržateľného života je jedným z hlavných cieľov súčasnosti. Popri ochranárskych aktivitách je veľa činností, materiálov, výrobkov, ktoré môžu mať za určitých podmienok, nevhodnom či nadmernom používaní negatívny vplyv na životné prostredie, zanechávať výraznú uhlíkovú stopu, vytvárať nežiaduci odpad. Čisté a zdravé životné prostredie potrebuje pre svoju činnosť aj včelárstvo. Rovnako ako rôzne nové materiály aj včelári majú možnosti ako prípadné negatívne dopady svojej činnosti na životné prostredie minimalizovať.

Našu spoločnosť už dlhší čas sužuje problém pandémie spojenej s Covidom-19, ktorý výrazne zmenil život ľudí i fungovanie štátu. Okrem riešenia a zabezpečovania samozrejmých lekárskych, hygienických a epidemiologických problémov a opatrení prišli i problémy, na ktoré sme neboli dostatočne pripravení. Išlo napríklad o doteraz nepoznaný problém s odpadom spojeným s testovaním, nosením rúšok a respirátorov, či problém so stravovaním na uzavretých „covidových“ oddeleniach v nemocniciach. Otázka ako a v čom zabezpečovať stravu vo výnimočných situáciách sa ešte zvýraznila s utečeneckou krízou, keď bolo potrebné podávať utečencom jedlo a občerstvenie. Vtedy prišli vhod i „zabudnuté“ a už zakázané jednorazové plastové výrobky.