V súvislosti s povinnosťou kúpeľných zariadení platiť daň za ubytovanie boli v praxi rôzne názory. Predmet dane za ubytovanie je uvedený v § 37 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v z. n. p., ktorý bol s účinnosťou od 15. 10. 2014 upravený tak, že bola upresnená špecifikácia predmetu dane za ubytovanie ako odplatné prechodné ubytovanie podľa § 754 − 759 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v z. n. p. v ubytovacom zariadení, medzi ktorými je už zahrnutý aj kúpeľný dom, liečebný dom, ubytovacie zariadenia prírodných liečebných kúpeľov a kúpeľných liečební, a teda až od tohto momentu je povinnosť platiť daň za ubytovanie stanovená v zákone jednoznačne.
PRÍPAD Z PRAXE: Daň za ubytovanie zaplatená kúpeľmi a následná žiadosť o jej vrátenie (podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 8Sžfk/47/2017 zo dňa 12. decembra 2018)
Kúpele zaplatili správcovi dane – mestu, daň za ubytovanie za obdobie január 2007 až marec 2012. Následne kúpele žiadali vrátiť zaplatenú daň, pretože nevznikla poplatková povinnosť, a preto vznikol daňový preplatok. Mesto odmietlo preplatok vrátiť, o čom vydalo rozhodnutie. Odvolací orgán (Finančné riaditeľstvo SR) zamietol odvolanie kúpeľov a potvrdil rozhodnutie mesta (prvostupňový správny orgán) ako správcu dane, ktorým nevyhovel žiadosti o vrátenie daňového preplatku. Podľa mesta a aj odvolacieho orgánu kúpele mali byť platiteľom dane za ubytovanie. Rozhodnutie odvolacieho orgánu bolo predmetom podanej žaloby na krajskom súde.
Rozsudok krajského súdu – poskytovateľ ústavnej zdravotnej starostlivosti a poskytovateľ odplatného prechodného ubytovania
Krajský súd zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR ako žalovaného, ako aj rozhodnutie mesta a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Nestotožnil sa s názorom žalovaného, že by žalobca ako poskytovateľ ústavnej zdravotnej starostlivosti v zmysle povolenia Ministerstva zdravotníctva SR mal byť v každom prípade platiteľom dane za ubytovanie v zmysle § 41 v spojitosti s § 37 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v z. n. p. (ďalej len „zákon o miestnych daniach“), podľa ktorého predmetom dane za ubytovanie je odplatné prechodné ubytovanie fyzickej osoby v ubytovacom zariadení, ktorého kategorizáciu určuje osobitný predpis, pričom osobitným predpisom, na ktorý odkazuje, je vyhláška Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 277/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú klasifikačné znaky na ubytovacie zariadenia pri ich zaraďovaní do kategórií a tried (ďalej v texte len „vyhláška č. 277/2008 Z. z.“), ktorá v § 3 určuje kategorizáciu, resp. kategórie a triedy ubytovacích zariadení.
Ustanovenie § 1 vyhlášky č. 277/2008 Z. z. vymedzuje predmet jej úpravy tak, že táto ustanovuje druhy a triedy ubytovacích zariadení, ako aj klasifikačné znaky, ktoré musia spĺňať ubytovacie zariadenia pri zaraďovaní do kategórií a tried.
Kategorizácia sa vzťahuje na ubytovacie zariadenia, ktoré prevádzkujú podnikatelia poskytujúci ubytovanie a s ním spojené služby na základe živnostenského oprávnenia podľa zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v z. n. p. (ďalej len „živnostenský zákon“). Daňovníkom je fyzická osoba, ktorá sa v zariadení odplatne prechodne ubytuje (§ 38 zákona o miestnych daniach); platiteľom dane je prevádzkovateľ zariadenia, ktorý odplatné prechodné ubytovanie poskytuje (§ 41 zákona o miestnych daniach). V § 43 zákona o miestnych daniach je uvedené splnomocňujúce ustanovenie pre obce, ktorá podrobnosti ohľadne predmetnej dane, najmä náležitosti a lehotu oznamovacej povinnosti platiteľa dane, sadzbu dane, rozsah a spôsob vedenia preukaznej evidencie na účely dane, spôsob vyberania dane, náležitosti potvrdenia o zaplatení dane, lehoty a spôsob jej odvodu obci, prípadne oslobodenie od tejto dane alebo zníženi