V ostatnom čase bola mediálna pozornosť venovaná téme parkovacích politík a rôzne obce a mestá v súčasnosti zvažujú rôzne modely regulácie pohybu a parkovania automobilov na ich území. Predpokladanou súčasťou týchto modelov je aj určitá forma spoplatnenia. Pochopiteľne, v danej súvislosti vyvstáva aj otázka, akému režimu by prípadný poplatok mal podliehať z hľadiska DPH. Predmetom tohto článku je poskytnúť stručné zhrnutie základných konceptov, na ktoré je nutné prihliadať pri posudzovaní režimu odplát za parkovanie z hľadiska DPH.
Základný legislatívny rámec
V kontexte parkovacích politík realizovaných obcami a mestami je relevantná najmä otázka, či obce a mestá majú byť v kontexte uskutočňovania parkovacích politík považované za zdaniteľné osoby.
Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v z. n. p. (ďalej len „zákon o DPH“) vymedzuje zdaniteľnú osobu v § 3 ods. 1, v zmysle ktorého je zdaniteľnou osobou „každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť [...] bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti“.
Zdá sa nesporné, že obce a mestá konajú pri výkone svojich parkovacích politík nezávisle a tiež z predchádzajúceho textu vyplýva, že nesmie byť prihliadané na účel alebo výsledky uskutočňovania parkovacích politík (t. j. nie je relevantné, či prevažuje regulačný cieľ alebo skôr ten rozpočtový).
Relevantné potom ostávajú dve otázky, konkrétne:
- či vyberanie poplatkov za parkovanie predstavuje ekonomickú činnosť na účely DPH; a ak áno,
- či obce, resp. mestá uvedenú ekonomickú činnosť realizujú v postavení zdaniteľných osôb.
Kladná odpoveď na uvedené otázky by znamenala, že v zásade by poplatky za parkovanie mali podliehať režimu DPH [oblasť parkovania nie je oblasťou služieb, ktoré by boli spod režimu DPH oslobodené; naopak, § 38 ods. 3