JUDr. Marta Breichová Lapčáková, PhD.

Predmetom príspevku je právna analýza závažného fenoménu, ktorý priniesla až aplikačná prax. Týmto fenoménom je zvolávanie mimoriadnych zasadnutí obecného zastupiteľstva na základe žiadostí aspoň jednej tretiny poslancov na dni pripadajúce po komunálnych voľbách, a to v dôsledku rešpektovania 15-dňovej zákonnej lehoty, ktorú má starosta, resp. primátor k dispozícii na jeho zvolanie.

Sloboda prejavu garantovaná čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky patrí medzi najstaršie a základné politické práva. Slobodu prejavu zaručoval už prvý európsky ústavný dokument, a to francúzska Deklarácia práv človeka a občana z roku 1789, či z pohľadu medzinárodnoprávnej ochrany prelomová Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948. Slobodu prejavu následne zaručuje Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a Charta základných práv Európskej únie.

S aplikáciou ústavného zákona č. 357/2004 Z.z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v z. n. p. (ďalej len "ústavný zákon č. 357/2004 Z.z.") sa spája viac sporných momentov. No nielen jeho aplikácia, ale aj spôsob jeho prijatia vyvoláva mnohé otázniky. Patrí totiž medzi spornú kategóriu ústavných zákonov prijatých bez potrebného ­splnomocnenia. Podľa názorov mnohých odborníkov na ústavné právo má Národná rada SR právomoc prijímať iba dve kategórie ústavných zákonov, a to buď tie, ktoré priamo novelizujú Ústavu SR, alebo tie, ktorých prijatie Ústava SR priamo predvída a požaduje na základe tzv. splnomocňujúcej ústavnej blankety.