S aplikáciou ústavného zákona č. 357/2004 Z.z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v z. n. p. (ďalej len "ústavný zákon č. 357/2004 Z.z.") sa spája viac sporných momentov. No nielen jeho aplikácia, ale aj spôsob jeho prijatia vyvoláva mnohé otázniky. Patrí totiž medzi spornú kategóriu ústavných zákonov prijatých bez potrebného splnomocnenia. Podľa názorov mnohých odborníkov na ústavné právo má Národná rada SR právomoc prijímať iba dve kategórie ústavných zákonov, a to buď tie, ktoré priamo novelizujú Ústavu SR, alebo tie, ktorých prijatie Ústava SR priamo predvída a požaduje na základe tzv. splnomocňujúcej ústavnej blankety.
Ústavný zákon č. 357/2004 Z.z. nenapĺňa ani jednu z vymedzených podmienok, a tak právom vyvoláva otázniky spojené s hodnotením protiústavnosti jeho prijatia. O tom, že úvahy o protiústavnosti ústavných zákonov nie sú len čisto akademickou úvahou, svedčí aj jedno z relatívne nedávnych rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ten vo svojom Náleze sp. zn. PL. ÚS 21/2014 vyslovil za protiústavnú dokonca priamu novelu Ústavy SR, z dôvodu jej obsahového nesúladu so základnými ústavnými princípmi, ktoré stelesňujú samotnú podstatu Ústavy SR a jej hodnotovú integritu. Odborne sa takéto nemeniteľné časti ústavy nazývajú materiálne jadro.
Materiálne jadro Ústavy SR tvoria v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR princípy demokracie a právneho štátu, o ktorých Ústava SR hovorí v čl. 1 ods. 1 v prvej vete. Otázniky nad eventuálnym nesúladom s princípmi demokracie a právneho štátu vyvoláva nielen prijatie, ale aj obsah ústav