V aplikačnej praxi obcí sa možno pomerne často stretnúť s uzatvorením nájomných zmlúv na dobu určitú, avšak na veľmi dlhú dobu presahujúcu štandardnú dĺžku ľudského života, najčastejšie na 99 rokov. Cieľom uzatvárania takýchto nájomných zmlúv je spravidla snaha vyhnúť sa voľnejšiemu právnemu režimu nájomných zmlúv na dobu neurčitú. Nájomné zmluvy na dobu neurčitú možno ukončiť podľa zákona oveľa jednoduchšie ako nájomné zmluvy na dobu určitú.
Uzatvorenie nájomnej zmluvy na dobu určitú, ale na veľmi dlhý čas preto môže byť obchádzaním zákonnej úpravy a zakrývaním iného právneho vzťahu. Tento prístup je nebezpečný najmä u obcí ako verejnoprávnych subjektov v prípade, že prenajímajú majetok obce, ktorý podlieha zvýšenej právnej ochrane. Súdna prax i odborná literatúra museli preto reagovať na také konanie zmluvných strán, ktorých cieľom je obchádzať zákonnú úpravu. Príspevok poukazuje na základné pravidlá, ktorými sa nájomné zmluvy na 99 rokov (alebo na inú neprimerane dlhú dobu) riadia.