Princíp súkromného subjektu

Mgr. Eva Siminská

Vydáno: 25 minút čítania

Orgány verejnej moci, medzi ktoré patria aj obce, sú povinné pred uskutočnením akéhokoľvek právneho konania (uzavretie zmluvy, nákup tovaru, predaj svojho majetku a pod.) posúdiť, či za vynaložené peniaze, prípadne poskytnutú hodnotu (obstaranú za verejné peniaze) dostanú v danej transakcii adekvátnu protihodnotu. Tomuto princípu hovoríme všeobecne princíp „hodnoty za peniaze“.

V opačnom prípade vždy hrozí riziko nedovolenej štátnej pomoci, pokiaľ by pre finančne alebo obchodne nevyvážený vzťah získal iný podnik neadekvátnu výhodu oproti štandardným podmienkam porovnateľnej transakcie. Dodržaním uvedenej zásady je eliminované nielen riziko štátnej pomoci, ale zároveň ide o jeden z atribútov posúdenia toho, či oprávnené osoby konali so starostlivosťou riadneho hospodára.

 
Všeobecne o štátnej pomoci
Transakcie urobené orgánmi verejnej moci s použitím verejných prostriedkov predstavujú štátnu pomoc tak, ako je definovaná v článku 107 Zmluvy o fungovaní Európskej únie len vtedy, keď sú zároveň splnené všetky štyri definičné znaky štátnej pomoci - prevod verejných prostriedkov, selektívna výhoda podniku, narušenie súťaže a ovplyvnenie vnútorného únijového obchodu.
(Pozn.: O štátnu pomoc nepôjde ani v prípade tzv. opatrení lokálnej povahy, pri ktorých nedochádza k ovplyvneniu obchodu medzi členskými štátmi. Príkladmi môžu byť plavárne a iné voľnočasové zariadenia určené predovšetkým pre miestnu spádovú oblasť, múzeá alebo iná kultúrna infraštruktúra, ktorá pravdepodobne nepriláka návštevníkov z iných členských štátov. Štátnu pomoc nezakladá ani financovanie projektov priamo agentúrami alebo inštitúciami Európskej únie, o týchto opatreniach rozhodujú totiž priamo tieto inštitúcie. Nejde o ňu ani v prípade, ak dochádza na základe určitého predpisu k finančnému prerozdeleniu z jedného súkromného subjektu na druhý subjekt bez účasti štátu.)
Z toho vyplýva, že aj v prípade, keď verejný orgán poskytne verejné prostriedky selektívne vybranému podniku alebo podnikom a táto transakcia navyše zasahuje do hospodárskej súťaže a vnútorného únijového obchodu, o štátnu pomoc stále nepôjde, ak takémuto podniku
nebude poskytnutá výhoda
, ktorú za bežných trhových podmienok nemohol získať. Takáto výhoda nie je poskytnutá v prípade, pokiaľ sa
verejný orgán zachová v súlade s princípom tržného/súkromného investora
a transakciu s podnikom urobí trhovo - teda rovnako a za rovnakých podmienok, akoby ju uskutočnil porovnateľný súkromný investor, ktorý sleduje výhradne ekonomické záujmy, hlavne kritérium zisku. V takomto prípade teda nejde o štátnu pomoc a nie je potrebné aplikovať žiadne nadväzujúce oznamovacie alebo schvaľovacie procedúry s Európskou komisiou (ďalej len "Komisia").
 
Princíp súkromného investora
Princíp súkromného/tržného inves­tora (anglicky Market Economy Investor Principle)
(Pozn.: Tento princíp bol pomerne ilustratívne vymedzený v rozhodnutí Európskeho súdneho dvora vo veci "Boch" prípad C-234/84 Belgicko vs Komisia, ktorom sa okrem iného uvádza: "Vhodnou cestou na určenie, či opatrenie zakladá štátnu pomoc, je stanovenie, či, za akých podmienok a v akom rozsahu je podnik schopný získať sumu na kapitálových trhoch. V prípade podniku, ktorého takmer celý základný kapitál je takmer celý v držbe orgánov verejnej moci, je potrebné posúdiť, či by súkromný akcionár s ohľadom na rentabilitu vložených prostriedkov bez zvažovania sociálnych, regionálnych a sektorových dopadov, akciový kapitál upísal, alebo nie". 
Zmienené rozhodnutie teda dáva jasný návod - pokiaľ chcú orgány verejnej moci postupovať v súlade so zmieneným princípom, musia určité opatrenia poskytovať za podmienok, ktoré nebudú reflektovať predovšetkým sociálne a regionálne aspekty, pretože súkromný investor ich nezvažuje. Jeho cieľom je nepochybne maximalizácia zisku, eventuálne minimalizácia strát. Prípadné vyšetr