Príspevok sa zaoberá právnou úpravou skúšobnej doby v pracovnom práve. V príspevku je vzhľadom na rozhodovaciu činnosť súdov poukázané na základnú charakteristiku skúšobnej doby, podmienky jej dohodnutia, trvanie skúšobnej doby, skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe, ako aj na zásadu rovnakého zaobchádzania pri skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe.
Právna úprava skúšobnej doby je obsiahnutá predovšetkým v ustanovení § 45 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v z. n. p. (ďalej len "Zákonník práce").
Skúšobná doba sa musí dohodnúť písomne, inak je neplatná
(§ 45 ods. 3 Zákonníka práce). Podľa právnej teórie a rozhodovacej praxe súdov v Slovenskej republike platí, že ak pracovnú zmluvu účastníci podpíšu neskôr, Zákonník prácevychádza zo zásady, že pracovný pomer bol založený na základe ústnej pracovnej zmluvy a jej písomné vyhotovenie by sa považovalo len za potvrdenie o vzniku pracovného pomeru. V písomnom vyhotovení pracovnej zmluvy, účastníkmi podpísanej neskôr než prvý deň vzniku pracovného pomeru, nemôže byť platne dohodnutá skúšobná doba. Nedodržanie písomnej formy pracovnej zmluvy platná právna úprava nepostihuje neplatnosťou, ak sa účastníci nedohodli inak (napríklad, ak si výslovne vyhradili ako podmienku vzniku pracovného pomeru dodržanie písomnej formy pracovnej zmluvy), avšak forma pracovnej zmluvy je rozhodujúca pre platné dojednanie skúšobnej doby (uznesenie Krajského súdu Bratislava z 25. júla 2014, sp. zn.14Co/378/2013).