Príspevok analyzuje súčasnú právnu úpravu v oblasti množstvového zberu komunálnych odpadov podľa zákona č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „zákon o odpadoch“) v kontexte právnej úpravy platenia poplatkov za komunálne odpady podľa zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v z. n. p. (ďalej len „zákon o miestnych daniach“). Autor si kladie otázky viažuce sa k podstate množstvového zberu v územnej samospráve a k tomu, či právna úprava miestnych daní motivuje obce, aby zavádzali na svojich územiach množstvový zber odpadov alebo nie.
Diskusie o odpadovom hospodárstve a trvalo udržateľnom nakladaní s odpadmi sú témou, ktorá rezonuje nielen v slovenskom, ale aj v celosvetovom meradle v poslednom období, a to aj z dôvodu nastávajúcich klimatických zmien. Na jednej strane si odborná verejnosť uvedomuje, že odpad nemusí byť len koncovou surovinou, ale môže sa využívať aj na energetické zhodnocovanie alebo na opätovné použitie. Na druhej strane odborníci z oblasti environmentálnych vied zdôrazňujú neúnosnosť skládkovania odpadov a aktivisti zase kritizujú znečistenie životného prostredia odpadovými materiálmi. Čínska ľudová republika postupne zavádza administratívny zákaz dovozu odpadov, čo v konečnom dôsledku núti jednotlivé štáty k zvýšenej zodpovednosti za nakladanie s odpadovými surovinami. V každom z uvedených tvrdení je kúsok pravdy. Avšak niekde medzi skôr uvedenými skutočnosťami sa nachádza obyvateľ samosprávy, ktorý častokrát uvedenej problematike nerozumie a je preňho až vysokoodborná. Klasický obyvateľ obce alebo mesta vie, že musí každoročné zaplatiť poplatok za zber a likvidáciu komunálnych odpadov, ktorého právnu konštrukciu však nie vždy pochopí, ale zároveň vníma rastúce ceny uvedených poplatkov. Nie je zámerom kohokoľvek zo skôr spomenutých subjektov kritizovať. Faktom však je, že ekologické cítenie a vnímanie krajiny ako zložky životného prostredia nie je vlastné každej fyzickej osobe. Častokrát je preto aj slovenskou realitou tzv. littering, teda zanášanie obecného životného prostredia odpadom z obalov potravín a nápojov.
Súdna prax, verejná správa a právna úprava častokrát vyvolávajú v obyvateľovi samosprávy pocit, že bez ohľadu na to, koľko odpadu vyprodukuje, musí zaplatiť samosprávou stanovený poplatok za komunálny odpad, ktorý má povahu miestnej dane. Je preto právne vynútiteľný. Zároveň sa pri ňom prejavuje tzv. zásada neekvivalentnosti (nenávratnosti). Keďže obyvateľ je subjektom miestnej dane, musí ju znášať ako právom ustanovenú povinnosť.
Miestna daň sa platí do verejného rozpočtu. Daň chápeme ako povinnú, nenávratnú, neekvivalentnú platbu do verejných rozpočtových fondov, ktorá je pravidelná, vyberaná na základe zákona s vopred určeným termínom splatnosti a vo vopred určenej výške. Dane predstavujú mocenské odnímanie majetku štátom, a preto ich vláda nemôže vyberať bez zákonnej opory. Na podob