Obce si v mnohých prípadoch svoje práva zo súkromnoprávnych vzťahov (napr. práva z nájomných zmlúv, práva vyplývajúce z úrokov z omeškania pri zmluvách o dielo, zo škody, bezdôvodného obohatenia a pod.) neuplatňujú včas. Platí pritom stará rímska zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. „práva patria len bdelým (pozorným, opatrným)“, teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou.
Mnohé majetkové práva obce sa tak uplynutím zákonných lehôt premlčia a stávajú sa nedobytnými. Inštitút premlčania je prejavom princípu právnej istoty v súkromnoprávnych vzťahoch. U viacerých dlžníkov je však námietka premlčania jedinou procesnou obranou. Namieste je preto úvaha, či v extrémne výnimočných prípadoch nemôže byť vznesenie námietky premlčania dlžníkom v rozpore s dobrými mravmi. Príspevok vysvetľuje túto doteraz pomerne nepreskúmanú problematiku.