Ing. Ján Mintál

1., Firma A (slovenská sro, platiteľ podľa § 4) chce vykonávať práce na hnuteľnom hmotnom majetku zákazníka (takže lode nemáme vo vlastníctve, má ich vo vlastníctve zákazník). Presnejšie ide o opravu a údržbu lodí. Ide o rôzne práce, napr. natieračské práce, rôzne opravy, repasovanie...atď. Klientom je firma B (nórska spoločnosť, ktorá má vo vlastníctve tieto lode). Podľa nás ide o základné pravidlo § 15 zákona o DPH. Lode sú fyzicky buď v Nórsku alebo na Slovensku alebo v Maďarsku. Z hľadiska zákona o DPH tu fyzická poloha lodí je irelevantná, miesto dodania je tam, kde zdaniteľná osoba odberateľ má sídlo. SK spoločnosť A fakturuje firme B službu s prenesením daňovej povinnosti. V tomto uvedenom prípade slovenská sro potrebuje použiť samozrejme aj materiál pri opravách. 2., Môže nastať taká situácia, že nórska spoločnosť od SK firmy objedná kamerový systém, GPS systém na tieto jeho lode spolu s montážou [§ 13 ods. 1 písm. b) zákona o DPH]. Tu by už fyzickosť rozhodovala, napr. ak je montáž vykonaná na území SK, tak je vznik daňovej povinnosti podľa § 69 ods. 1, ak je vykonaná na území HU, tak SK DPH sa to netýka, ale SK spoločnosť by možno mala povinnosť HU registrácie, ďalej ak montáž je vykonaná v Nórsku, tak predpokladám je klasický prenos na nórsku firmu. 3., Môže nastať taká situácia, že nórska spoločnosť objedná od SK firmy len samotnú montáž GPS a kamerového systému a samotný tovar objedná od niekoho iného. Z nášho pohľadu by sa postupovalo podľa bodu 1. Montáž a inštalácia sa zdaňuje podľa ustanovenia pre zdanenie služby. Kde je tá pomyselná čiara medzi hore uvedenými prípadmi 1 a 2? Mám na mysli to, že napr. aj pri oprave a údržbe sa použije nejaký ten materiál. Záleží to od formulácie zmluvy, alebo napr. že aký pomer má samotný tovar (materiál) k samotným prácam? Sú hore uvedené úvahy správne? Ďakujeme

Slovenská firma A (slovenská sro, platiteľ podľa § 4) nakupuje hnuteľný majetok- staré lode aj od fyzických osôb (na základe kúpnej zmluvy -mimo DPH- nevstupuje do DPH priznania), aj z EU od iných firiem (vstupuje do DPH priznania § 69 ods. 6). Tieto lode sú fyzicky dovezené na územie SR. Následne po repasovaní sú lode (tovar) predané odberateľom. SR spoločnosť premiestní lode na územie Maďarska kde maďarská spoločnosť B (platiteľ v HU, dodávateľ) repasuje (oprava, údržba, natieračské práce, modernizácia) tieto lode. Následne sa loď vráti na územie SR. Takže podľa zákona o DPH v § 8 ods. 4 písm f platiteľ dane nevykazuje premiestnenie tovaru v daňovom priznaní a ani v súhrnnom výkaze. Podľa nás sa jedná o základné pravidlo §15 zákona o DPH. HU spoločnosť B fakturuje firme A službu s prenesením daňovej povinnosti. V tomto uvedenom prípade maďarská spoločnosť potrebuje použiť samozrejme aj materiál pri opravách. Môže nastať aj taká situácia, že maďarská spoločnosť poskytuje všetok materiálu/tovaru pre potreby repasovania a zmodernizuje aj loď (kamerový systém, GPS systém). Kde je tá pomyselná čiara/hranica, aby sa nejednalo o dodanie tovaru s montážou? Záleží to od formulácie zmluvy, alebo napr. že aký pomer má samotný tovar (materiál) k samotným prácam? Sú hore uvedené úvahy správne?

V r. 2022 sme vystavili faktúru za stavebné práce, ktorú nám odberateľ neuznal. Pár krát sme si ju "pohadzovali" a dali na vymáhanie, bez odozvy. Na súd sme sa neobrátili. Čo s uvedenou pohľadávkou, stornovať a podať dodatočné DP za r. 2022, resp. odpísať v r. 2023?

Máme pohľadávku z r. 2020, na ktorú sme vytvorili opravnú položku v r. 2021 a 2022. V r. 2023 bol na uvedenú firmu vyhlásený konkurz. Pohľadávku sme neprihlásili. Môžme ju teraz odpísať a vyradiť? Vyradenie vo výške OP 391/311 a 546/311 zvyšných nevytvorených 50 % - tento odpis by bol daňovo uznaný alebo nie?

V každej účtovnej jednotke sa generujú určité dokumenty v písomnej podobe, resp. na technických nosičoch dát, ktoré sa využívajú v rámci pôsobenia účtovnej jednotky v prostredí, v ktorom pôsobí a najmä pri jej samotnom riadení. Tieto doklady sú charakteristické svojou dokumentárnou hodnotou a za tým účelom treba zabezpečiť ich ochranu a, samozrejme, aj ich spracúvanie prostredníctvom určených metód na zachovanie informačnej hodnoty do budúcnosti.

Každej účtovnej jednotke ­ukladá zákon č. 431/2002 Z. z. o účtov­níctve v z. n. p. (ďalej len „zákon o účtovníctve“) určité povinnosti, ­ktorých nesplnenie je logicky sprevádzané možnými sankciami v podobe pokút. Vo všeobecnosti pojmom „správny delikt“ treba rozumieť konanie, resp. čin, ktorý porušuje právne normy správneho práva. Na účely zákona o účtovníctve teda správnym deliktom chápeme konanie účtovných jednotiek, spočívajúce v porušení povinností uložených zákonom o účtovníctve. Správne delikty v rámci účtovníctva sú predmetom úpravy ustanovenia § 38 ods. 1 zákona o účtovníctve. Správca dane uloží pokutu iba za tie porušenia zákona o účtovníctve, ktoré sú ako správne delikty uvedené v tomto právnom predpise. To znamená, že za porušenie ustanovení zákona o účtovníctve, neuvedené v § 38 ods. 1, správca dane pokutu účtovnej jednotke neuloží.