Zodpovednosť za škodu z pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov obce (II.)

Proces rozhodovania zamestnávateľa o náhrade škody

Postup, akým má zamestnávateľ rozhodovať o náhrade škody, nie je podrobne upravený všeobecne záväznými právnymi predpismi. Zákon obsahuje v tomto smere len rámcovú úpravu:

Zákonník práce – výňatok
§ 191
(1) Zamestnávateľ môže požadovať od zamestnanca náhradu škody, za ktorú mu zamestnanec zodpovedá. Požadovanú náhradu škody určí zamestnávateľ.
(2) Zamestnávateľ prerokuje požadovanú náhradu škody so zamestnancom a oznámi mu ju najneskôr do jedného mesiaca odo dňa, keď sa zistilo, že škoda vznikla a že za ňu zamestnanec zodpovedá.
(3) Ak zamestnanec uzná záväzok nahradiť škodu v určenej sume a ak s ním zamestnávateľ dohodne spôsob náhrady, je zamestnávateľ povinný uzatvoriť dohodu písomne, inak je dohoda neplatná. Osobitná písomná dohoda nie je potrebná, ak škoda bola už uhradená.
(4) Požadovanú náhradu škody a obsah dohody o spôsobe jej úhrady s výnimkou náhrady škody nepresahujúcej 50 eur je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov.

V predchádzajúcej časti som vysvetlil, že určenie požadovanej náhrady škody (citovaný ods. 1, 2. veta) je pomerne zložitý proces, ktorý musí zahrňovať zváženie viacerých faktorov. Aby takéto rozhodnutie malo svoju hodnovernosť, je užitočné dať mu zodpovedajúcu (písomnú) formu a dbať o to, aby jeho náležitosti reflektovali všetky dôležité prvky, ktoré viedli k určeniu požadovanej náhrady škody.

Aby nedošlo k nedorozumeniam, musí nám byť jasné, že v tomto prípade pôjde o rozhodnutie štatutárneho orgánu zamestnávateľa, teda nie o rozhodnutie, aké robí starosta obce vo verejnoprávnych veciach – v správnom alebo v daňovom konaní a pod. Rozhodnutie má preto účinky interného aktu v rámci riadenia pracovnoprávnych vzťahov, nie je to individuálny právny (autoritatívny) akt, ktorý by bolo možné po právoplatnosti vymáhať v rámci výkonu rozhodnutia. Pracovné právo patrí do sféry súkromného práva, kde sú pozície účastníkov právneho vzťahu v zásade rovnocenné a kde vládne zmluvný princíp. Preto, ak by rozhodnutie zamestnávateľa o určení náhrady škody nebolo zo strany zamestnanca akceptované a splnené, zamestnávateľ bude nútený obrátiť sa so svojimi nárokmi na súd. O to viac je potrebné, aby súd – práve z obsahu rozhodnutia zamestnávateľa o určení náhrady škody – získal čo najdôveryhodnejší a najpresvedčivejší obraz o tom, že zamestnávateľ sa náhradou škody zaoberal profesionálne a zvážil všetky faktory, ktoré