Zabezpečenie práv a povinností podľa Zákonníka práce

Zákon č.  311/2001 Z.  z. Zákonník práce v  z. n. p. (ďalej len „Zákonník práce“) v  ust. §  20 ods.  1 upravuje tri druhy zabezpečovacích prostriedkov, a  to:

• dohodu o  zrážkach zo mzdy,
• ručenie alebo
• zriadenie záložného práva k  nehnuteľnosti.

Zabezpečovacie inštitúty možno označiť ako nástroje, prostredníctvom ktorých sa zabezpečuje ochrana veriteľovej pohľadávky voči dlžníkovi a  ktorým sa zlepšuje postavenie veriteľa. Cieľom zabezpečovacích prostriedkov podľa Zákonníka práce je práve zlepšenie postavenia subjektov pracovnoprávnych vzťahov, spravidla však skôr postavenia zamestnávateľa a uspokojenie jeho nároku voči zamestnancovi.

Zabezpečovacie prostriedky

Zabezpečovacie inštitúty pozná nielen Zákonník práce, upravuje ich aj zákon č. 40/1964 Z.  z. Občiansky zákonník v  z.  n.  p. (ďalej len „Občiansky zákonník) aj zákon č.  513/1991 Z.  z. Obchodný zákonník v  z.  n.  p. (ďalej len „Obchodný zákonník“). Zabezpečovacie inštitúty sa v  praxi často využívajú, nakoľko si nimi veriteľ zabezpečuje vymožiteľnosť svojich práv.

Zabezpečovacie inštitúty plnia viaceré funkcie:

a) zabezpečovacia funkcia – kým je dlžník v  lehote splatnosti, zabezpečovacie inštitúty pôsobia pre veriteľa ako poistka v  prípade, ak by dlžník svoje správanie zmenil,

b) uhradzovacia funkcia – ak dlžník neuspokojí pohľadávku ­ veriteľa včas, t.  j. v  dohodnutej lehote splatnosti, veriteľ môže využiť za­ bezpečovací inštitút,

c) preventívna funkcia – pôsobia ako určitá hrozba pre prípad, ak by dlžník svoju povinnosť nesplnil,

d) vzhľadom na zabezpečovaciu a uhradzovaciu funkciu znižujú majetkové riziko veriteľa – zabezpečením pohľadávky veriteľa niektorým zo zabezpečovacích inštitútov je pohľadávka veriteľa chránená v  situácii, ak sa dlžník začne správať v  rozpore s  dohodou s  veriteľom.

Zákonník práce, na rozdiel od napr. Občianskeho zákonníka, pozná len tri druhy zabezpečovacích inštitútov, a  to dohodu o  zrážkach zo mzdy, ručenie a zriadenie záložného práva k nehnuteľnosti. Iné druhy zabezpečenia záväzkov, napr. zmluvnú pokutu, alebo zriadenie záložného práva k  hnuteľným veciam, Zákonník práce nepozná, preto napr. prípadná dohodnutá zmluvná pokuta medzi zamestnávateľom a zamestnancom bude neplatná z  dôvodu, že Zákonník práce neumožňuje taký druh zabezpečenia pracovnoprávnych záväzkov.

Zmluva, ktorá nie je upravená v  pracovnoprávnych predpisoch, nie  je v  pracovnom práve prípustná. Uvedené vyplýva z  toho, že Zákonník práce má zásadne kogentnú povahu, tzn., že účastníci pracovnoprávnych vzťahov môžu ­ uzatvoriť len také zmluvy, ktoré sú typovo upravené pracovnoprávnymi predpismi. Kogentná povaha Zákonníka práce v  Slovenskej republike vyplýva aj z  ust. §  18 Zákonníka práce, podľa ktorého je zmluva uzatvorená podľa Zákonníka práce alebo iných pracovnoprávnych predpisov, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu.

Zákonník práce neobsahuje také ustanovenia, ako napríklad Občiansky zákonník v  §  51 (nepomenované zmluvy). Z  kogentnej povahy pracovnoprávnych predpisov vyplýva jeden z  podstatných rozdielov medzi nimi a občianskoprávnymi vzťahmi (vzťahmi podľa Občianskeho zákonníka). V  prípade, ak pracovnoprávne predpisy účastníkom pracovnoprávnych predpisov neumožňujú odchylnú úpravu vzájomných práv a povinností, treba to, čo týmto predpisom nevyhovuje, považovať za zakázané. Uvedené vyplýva aj z  judikátu Ústavného súdu ČR, sp. zn. I. 27/1996.

V  praxi sa napr. vyskytli aj prípady, kedy boli povinnosti zamestnanca v  pracovnoprávnom vzťahu zabezpečené zmenkou. Zmenka je cenným papierom, ktorého podstatou je záväzok určitých osôb zaplatiť majiteľovi zmenky v  určenom mieste a čase sumu určenú v  zmenke. K  uvedenému sa v  rozsudku zo dňa 24. 9. 2008 vyjadroval Najvyšší súd ČR v  konaní pod spisovou značkou 29 Cdo 933/2008. Podľa predmetného rozsudku nemožnosť zabezpečiť práva a povinnosti z  pracovnoprávnych vzťahov zmenkou síce nerobí zmenku (vystavenú za týmto účelom) neplatnou