Pracovná cesta zamestnanca

Prax so sebou prináša viaceré otázniky či problémy ohľadne určovania podmienok pracovnej cesty zamestnanca. Spravidla medzi ne patrí to, kto a kedy je povinný určiť zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu podmienky tejto cesty, či je potrebné podmienky pracovnej cesty určiť písomnou formou alebo postačí ústna forma, či zamestnanec môže meniť vopred určené podmienky pracovnej cesty, či je zamestnanec povinný pracovnú cestu vykonať alebo má možnosť svojvoľne ju neuskutočniť.

Pracovná cesta

Zákonník práce vo svojich ustanoveniach výslovne nedefinuje pojem pracovná cesta. ­Vychádzajúc z ustanovení Zákonníka práce však môžeme dospieť k tomu, že pracovnou cestou sa rozumie časovo obmedzená zmena pracovnej zmluvy, a to v časti o mieste výkonu práce alebo mieste obvyklého pracoviska.

V princípe sa pracovnou cestou rozumie skutočnosť, že zamestnanec vykonáva prácu na inom mieste, ako je jeho pravidelné pracovisko.

Pojem pracovná cesta definuje zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestovných náhradách“). Podľa § 2 ods. 1 predmetného zákona je pracovná cesta „čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty.“

Rozlišujeme dva druhy pracovných ciest:

• vykonávané mimo bydliska/obce zamestnanca,
• vykonávané v rámci obvodu bydliska zamestnanca.

Pracovné cesty možno rozlišovať aj na:

• domáce (tuzemské) vykonané v rámci územia Slovenskej republiky a
• zahraničné; v zmysle § 2 ods. 2 zákona o cestovných náhradách je zahraničnou pracovnou cestou čas pracovnej cesty v zahraničí vrátane výkonu práce v zahraničí do skončenia tejto cesty.

Pravidelné pracovisko

S pojmom pracovná cesta úzko súvisí aj pojem pravidelné pracovisko, ktoré býva označené aj ako obvyklé pracovisko. Takýmto pracoviskom sa v zmysle § 2 ods. 3 zákona o cestovných náhradách rozumie „miesto písomne dohodnuté so zamestnancom. Ak také miesto nie je dohodnuté, je pravidelným pracoviskom miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve alebo v dohodách o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Ak ide o zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno ako pravidelné pracovisko dohodnúť aj miesto pobytu. Ak má zamestnanec na základe dohody o vykonaní práce výkon práce v mieste mimo miesta pobytu, môže s ním zamestnávateľ v tejto dohode dohodnúť, že mu poskytne aj pri ceste z miesta pobytu do miesta výkonu práce a späť náhrady ako pri pracovnej ceste.“

Miesto výkonu práce sa môže, ale aj nemusí zhodovať s pojmom pravidelné pracovisko.

Podmienky pracovnej cesty

Súhlas zamestnanca

Pri určení podmienok pracovnej cesty je potrebné vychádzať hlavne z ust. § 57 Zákonníka práce. Predmetné ust. umožňuje zamestnávateľovi vyslať zamestnanca na pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca na nevyhnutne potrebné obdobie len s jeho súhlasom.

Z dikcie ust. § 57 Zákonníka práce vyplýva, že predmetné ust. rozlišuje vo väzbe na súhlas zamestnanca s vyslaním na pracovnú cestu dva druhy pracovných ciest, a to:

• pracovnú cestu vykonanú v rámci obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydlisk