Recyklácia a opätovné použitie skla

Predpokladá sa, že história výroby skla siaha až do čias starovekého Egypta a Mezopotámie. Na území Slovenska vznikli prvé sklárne v 14. storočí. Využitie skla je veľmi rôznorodé. Existujú však prípady, keď sa sklo stáva doslova nenahraditeľným. Jeho prirodzené vlastnosti zahŕňajú aj veľmi dlhú dobu rozkladu. [8] Na druhej strane je však výhodou uvedeného mate­riálu aj možnosť nekonečne dlhej recyklácie. Uvedené faktory zároveň vytvárajú dôvody, prečo použité sklo patrí k základným zložkám triedeného odpadu. Sklo vytvára asi 10% z celkového objemu vyprodukovaného odpadu. Predmetný podiel je tak z obsahového hľadiska zásadný pre uplatnenie vyšších foriem hierarchie odpadového hospodárstva vo vzťahu k uvedenému materiálu. [1]

Impulzom k voľbe recyklácie a opätovného použitia vo vzťahu k sklu je skutočnosť, že predmetný mate­riál je 100% recyklovateľný. Dá sa recyklovať donekonečna bez straty kvality. Primárne sa sklo produkuje zo štyroch hlavných zložiek, a to piesku, sódy, vápenca a ďalších prísad na farbenie alebo špeciálne úpravy. Všetky spomenuté suroviny sa však musia ťažiť, čo vytvára záťaž na prírodné zdroje, spotrebu energie a procesy spracovania. [2] Sklo sa teda vyrába z práškovej zmesi z tzv. sklárskeho kmeňa, ktorý tvorí zmes čistého kremičitého piesku, oxidu vápenatého, uhličitanu sodného alebo draselného a oxidu hlinitého. Uvedená zmes sa musí taviť v sklárskej peci. K základným zložkám sklárskeho kmeňa výrobcovia pridávajú ďalšie zložky pre čistenie alebo zafarbenie skla. Tekutú sklovinu následne spracovávajú fúkaním, lisovaním, ručným alebo mechanickým liatím a potom ju upravujú podľa požiadaviek na výrobu konkrétneho výrobku. Základné vlastnosti skla ho predurčujú k obľube pri používaní. Ako materiál je sklo pomerne pevné, stále, dobre umývateľné a ľahko sa udržiava v hygienicky prijateľnom stave. Na druhej strane je však nevýhodou jeho krehkosť a vyššia hmotnosť v porovnaní s inými obalovými materiálmi. [1] Pravdou však je, že recyklácia skla znižuje spotrebu neobnoviteľných prírodných zdrojov a rovnako znižuje aj emisie CO2 z uhličitanových surovín, ako je vápenec. Prepočty naznačujú, že každá tona recyklovaného skla pridaná do pece ušetrí 1,2 tony primárnych surovín. Zakaždým, keď sa recykluje 1 tona skla, ušetrí sa približne 580 kg CO₂ v celom dodávateľskom reťazci. Znečistenie ovzdušia sa uvedeným prístupom zníži o 20% a znečistenie vody klesne o 50%. [2] Recyklácia skla je teda proces, pri ktorom sa darí nielen šetriť primárne suroviny, ale znižuje sa aj spotreba tepla, spotreba energií a celkový objem emisií CO₂ uvoľnených do ovzdušia. [4]

Čo je dôležité, proces recyklácie neovplyvňuje výstupnú kvalitu recyklovaného skla. Výroba skla z vytriedeného skleneného odpadu sa preto ekonomicky oplatí. Podstatnou vstupnou surovinou v spomenutom procese sú tzv. črepy (čo je priemyselný výraz pre recyklované sklo pripravené v peci). Jediným materiálom používaným vo väčších objemoch ako črepy je piesok. Spomenuté zložky sa zmiešajú a dávkujú do pece, ktorá ich zahreje na teplotu približne 1 400°C až 1 600°C. V uvedenom prostredí následne možno formovať sklo do požadovaného tvaru. [3] Faktom je, že na roztavenie použitého skla stačí menej energie ako na tavenie primárnych surovín. Základom je však kvalitný proces triedenia skla. Osud sklenených fliaš po tom, čo skončia v zelenom kontajneri na triedený zber, je do veľkej miery závislý na ich vytriedení. Za účelom bezproblémového priebehu recyklácie uvedenej suroviny je dôležité, aby bolo veľmi kvalitné už samotné triedenie skla. Vyseparovaná surovina by mala byť znečistená len malým podielom odpadov. Typickým obsahom zelených kontajnerov je sklenený odpad, ktorý je inými odpadmi kontaminovaný výrazne viac. To spôsobuje komplikácie pri následnej recyklácii. Aj preto je veľmi dôležité, aby sa na ceste k zlepšovaniu úrovne recyklácie na Slovensku zlepšovalo už samotné triedenie odpadov. Princíp fungovania recyklácie skla je založený na viacerých pravidlách. Za normálnych okolností vytriedené sklo smeruje do zariadení na jeho spracovanie. Následná výroba skla spočíva v úprave črepov zo zberu a pridaní skôr spomenutých surovín. Sklo sa taktiež musí odfarbiť. Až následne vzniká zmes, ktorá sa dávkuje do taviacej pece pri vysokých teplotách. V uvedenom prostredí vzniká tavenina, ktorá po tepelnej úprave smeruje do tvarovacieho stroja. Spomenuté zariadenie premieňa taveninu na výrobky, akými sú najmä sklenené fľaše. Po ich vyfúknutí a tvarovaní prechádzajú výrobky ochladením a kontrolou kvality. [4]

Potenciál recyklovaného skla spočíva v tom, že predme