Verejné financie ako priestor na zapájanie verejnosti

Verejné financie vlastne opisujú rolu vlád, ich príjmov a výdavkov, ako aj ich vzťahy k týmto ostatným aktérom. Rola vlád je vymedzovaná spravidla určením služieb a spôsobov, ktorými tieto služby poskytujú ostatným aktérom a zainteresovaným subjektom (teda napr. občanom).

Okrem konceptov, ako sú právny štát či minimálny štát (napr. Klimovský, 2014), už niekoľko desaťročí sa diskutuje aj o koncepte sociálneho štátu, resp. štátu blahobytu ( ). Práve takto vnímaný štát poskytuje celú paletu verejných statkov (najmä rôznych verejných služieb). Ide o široko chápané zasahovanie štátu (orgánov verejnej moci) do života bežných občanov. V tomto kontexte je asi najčastejšie diskutovanou otázkou hraníc takto chápaného štátu: Čo všetko by štát mal poskytovať, resp. zabezpečovať v prospech svojich občanov, a čo by si títo občania mali byť schopní zabezpečovať samostatne? Rozsah verejných financií pri snahe o zodpovedanie tejto otázky ponúka istú predstavu o tom, kde je možné danú hranicu načrtnúť. Predmetom tejto časti však nie je analýza štátu blahobytu ani vymedzenie spomínanej hranice, ale povaha verejných financií a možnosť jednotlivcov alebo ich skupín vstupovať do rozhodovacích mechanizmov týkajúcich sa rozsahu i využívania verejných financií. V súčasnosti totiž majú jednotlivci a ich skupiny hneď niekoľko možností zapojiť sa do rozhodovania v oblasti verejných financií, a to nielen formou participatívneho rozpočtovania. Intenzita ich zapojenia i dosiahnuté efekty participácie v tejto oblasti závisia od množstva veľmi rôznorodých faktorov. Spomenúť tu môžeme napríklad kvalitu informovanosti, mieru transparentnosti, zabezpečenie zrozumiteľnosti, komplexnosť a úplnosť údajov či vzdelanostnú a skúsenostnú úroveň zapájanej verejnosti.

Zapojenie verejnosti je možné považovať aj za spôsob, ako vniesť demokratický prvok do rozhodovania profesionálov-úradníkov, ktorí sú menovaní, jednajú s delegovanou právomocou a rozhodujú sa na základe svojich špecifických znalostí a skúseností (Guo a Neshkova, 2012). Sedmihradská (2016) v tejto súvislosti pripomína, že zapojenie jednotlivcov alebo ich skupín predstavuje tiež nástroj znižovania nedôvery verejnosti vo verejnú správu. Kľúčovou otázkou, ktorú si kladie každá vláda, je to, ako vytvoriť prostredie vhodné na zmysluplné interakcie medzi rôznymi aktérmi, ktorí disponujú rozdielnymi informáciami, skúsenosťami i záujmami. Na druhej strane podľa