Pracovný pomer na určitú dobu po novele Zákonníka práce

Pracovný pomer na určitú dobu zaraďujeme medzi tzv. prekérne zamestnania. Takto sa označujú formy zamestnania na základe inej než pracovnej zmluvy na neurčitý čas a ustanoveným týždenným pracovným časom.

Tento článok pojednáva o právnej úprave pracovného pomeru na dobu určitú vo vnútroštátnom právnom poriadku, ako aj v právnych normách Európskej únie. Článok poukazuje na zmeny, ktoré nastali v právnej úprave pracovného pomeru na dobu určitú v Zákonníku práce po prijatí zákona č. 257/2011, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v z. n. p. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 257/2011 Z. z.“) a porovnáva právny stav pred a po prijatí novely Zákonníka práce. Zmena príslušných ustanovení Zákonníka práce vychádza z požiadavky Európskej komisie ohľadom transpozície Smernice Rady 99/70/ES o rámcovej dohode o práci na dobu určitú z 28. júna 1999.

Právny rámec

Právnu úpravu pracovného pomeru na dobu určitú upravujú viaceré právne akty. Kým v právnom poriadku Slovenskej republiky je to hlavne Zákonník práce, v rámci Európskej únie je to smernica a viaceré judikáty Súdneho dvora EÚ.

Pracovný pomer na určitú dobu je v právnom poriadku SR upravený v § 48 Zákonníka práce. Minimálne právne štandardy pri zamestnávaní na dobu určitú však stanovujú právne predpisy Európskej únie, ktoré ovplyvňujú vnútroštátnu právnu úpravu.

V rámci Európskej únie upravuje pracovný pomer na určitú dobu Smernica č. 99/70/ES o Rámcovej dohode o práci na dobu určitú z 28. júna 1999 (ďalej len „smernica č. 99/70/ES“). Smernica č. 99/70/ES určuje všeobecné zásady a minimálne požiadavky v súvislosti s prácou na dobu určitú. Uznáva, že pracovné zmluvy na dobu neurčitú predstavujú a aj naďalej budú predstavovať všeobecnú a zároveň tradičnú formu zamestnávania, ale zároveň uznáva, že pracovné zmluvy uzatvárané na dobu určitú za určitých podmienok zodpovedajú potrebám nielen zamestnávateľov, ale aj zamestnancov.

Pôsobnosť smernice č. 99/70/ES:

• smernica sa vzťahuje na zamestnancov zamestnaných na dobu určitú, okrem tých, ktorých dala užívateľskému zamestnávateľovi k dispozícii agentúra dočasného zamestnávania,
• ďalej sa vzťahuje na pracovnoprávne podmienky zamestnancov na dobu určitú.

Cieľom vyššie uvedenej smernice je najmä:

• stanoviť zásady a minimálne požiadavky na prácu vykonávanú v pracovnom pomere na dobu určitú,
• zabezpečiť rovnosť v zaobchádzaní so zamestnancami pracujúcimi na dobu určitú v porovnaní so zamestnancami zamestnanými u zamestnávateľa na dobu neurčitú,
• znížiť, resp. zabrániť zneužívaniu pri opakovanom uzatváraní pracovných zmlúv na dobu určitú (tzv. reťazenie pracovných pomerov).

Za účelom naplnenia vyššie uvedených cieľov členské štáty v úsilí zabrániť nezákonnému konaniu, ku ktorému dochádza pri opakovanom uzatváraní pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú, majú prijať spôsobom, ktorý zohľadňuje potreby príslušných rezortov alebo kategórií zamestnancov, jedno alebo viacero z týchto opatrení:

1. na základe objektívnych dôvodov predĺžiť platnosť takýchto pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov,
2. určiť maximálne prípustné celkové obdobie platnosti opakovane uzatvorených pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú,
3. určiť, koľkokrát možno platnosť takýchto pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov predĺžiť.

Z judikatúry Súdneho dvora EÚ sú to hlavne tieto rozsudky:

• prípad Alonso - C- 307/05 zo dňa 13. septembra 2007,
• prípad Adeneler - 212/2004,
• Kiriaki Angelidaki a. i.) v spojených právnych veciach C - 378/20