Článok sa zaoberá úpravou práva na informácie, ktoré upravujú rôzne právne pramene. Hlavne sa zaoberá vymenovaním osôb, ktoré sú povinné sprístupňovať informácie na žiadosť, ale aj okruhom osôb, ktoré o ne môžu požiadať. Článok vznikol ako reakcia na problémy vyskytujúce sa v aplikácii zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „zákon o slobode informácií“).

Medzinárodná úprava práva na informácie

Právo na informácie ako základné politické právo upravujú viaceré medzinárodné dohovory, napr.:

• Všeobecná deklarácia ľudských práv v Článku 19 stanovuje, že právo na slobodu presvedčenia a prejavu v sebe zahŕňa aj „právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky akýmikoľvek prostriedkami a bez ohľadu na hranice.“
• Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach v Článku 19 ods. 2 upravuje právo na informácie nasledovne: „Každý má právo na slobodu prejavu, toto právo zahŕňa slobodu vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky každého druhu, bez ohľadu na hranice, či už ústne, písomne alebo tlačou, prostredníctvom umenia alebo akýmikoľvek inými prostriedkami podľa vlastnej voľby.“

Právo na informácie v smerniciach Európskej únie

Právo na prístup k informáciám definujú aj smernice Európskeho parlamentu a Rady, konkrétne Smernica 2003/98/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 17. novembra 2003 o opakovanom použití informácií verejného sektora a Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES z 28. januára 2003 o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí.

Vnútroštátna úprava práva na informácie

Právo na slobodný prístup k informáciám je základným ústavným právom vychádzajúcim z Článku 26 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“). Podľa Článku 26 ods. 1 Ústavy SR: „Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.”

A podľa Článku 26 ods. 5 Ústavy SR: „Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon.”

Ústava SR v Článku 26 ods. 4 osobitne upravuje právo na informácie o stave životného prostredia nasledovne: „Každý má právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu.“

Na vykonanie ústavného práva na slobodný prístup k informáciám bol v roku 2000 vydaný zákon o slobode informácií, ktorý bol niekoľkokrát novelizovaný.

Hoci bolo právo na informácie garantované nielen Ústavou SR, ale aj Listinou základných práv a slobôd, do prijatia zákona o slobode informácií neexistoval predpis, ktorý by výkon tohto práva upravoval.

Zákon o slobode informácií upravuje právo na prístup k informáciám, ktoré majú k dispozícii orgány verejnej moci, ako aj iné verejné inštitúcie.

Pod pojmom „mať k dispozícii“ rozumieme nielen informácie, ktoré pri svojej činnosti používa povinná osoba (pojem povinnej osoby bude definovaný v ďalšom texte), ale aj tie, ktoré získala pri svojej činnosti od iných orgánov či osôb. Taktiež sa pod informáciou, ktorú má povinná osoba k dispozícii, rozumie aj taká informácia, ktorú má k dispozícii hoc len jedno pracovisko povinnej osoby (napr. odbor, oddelenie, pracovisko a pod.).

Povinná osoba je povinná sprístupniť aj také informácie, ktoré musí mať k dispozícii v zmysle iných všeobecne záväzných predpisov, a ak ich nemá, je povinná ich doplniť a sprístupniť.

Povinná osoba je povinná sprístupniť aj také informácie, ktoré mala k dispozícii pred prijatím zákona o slobode informácií. Podstatné je, či informáciu povinná osoba má k dispozícii, a nie to, či ju nadobudla pred alebo po účinnosti zákona o slobode informácií.

Povin