Vlastníctvo miestnych a účelových ciest

Miestne cesty sú v zmysle § 3d ods. 3 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v z. n. p. (ďalej len "cestný zákon") vo vlastníctve obcí a účelové cesty môžu byť vlastníctvom akejkoľvek právnickej či fyzickej osoby (§ 3d ods. 4 cestného zákona). Toto chápanie vlastníctva bolo do právnej úpravy zakomponované v rámci novely cestného zákona č. 160/1996 Z.z. s účinnosťou od 1.7.1996.

V tejto súvislosti vznikla otázka, či sa zákonom zmenilo vlastníctvo miestnej cesty, ktorú do účinnosti novely nemala obec vo svojom vlastníctve. De facto teda vznikla otázka, či je po 1.7.1996 možné miestne cesty naďalej považovať za miestne cesty. Uvedený problém vznikol tým, že novela nemala žiadne prechodné ani iné ustanovenia, ktoré by danú vec riešili.

K danej veci sa v Českej republike vyjadril Nejvyšší správní soud (u našich západných susedov vznikol totožný problém), podľa ktorého ak bola pozemná komunikácia miestnou cestou pred účinnosťou novely, tak ňou zostáva aj po jej účinnosti, avšak za predpokladu, že spĺňa všetky požiadavky podľa novej právnej úpravy (uznesenie rozšíreného senátu Nejvyššího správního soudu ČR z 29.1.2014 sp. zn. 9 As 15/2012-27).

Pozemná komunikácia teda prestala byť miestnou cestou po 1.7.1996 v prípade, ak neprešlo jej vlastníctvo na obec. Uvedené uznesenie Nejvyššího správního soudu Českej republiky je relevantné aj v podmienkach Slovenskej republiky.

Vlastníctvo miestnej cesty nám odhaľuje nedokonalosť právnej úpravy. Podľa gramatického výkladu § 4b ods. 1 cestného zákona by verejné priestranstvo nemuselo nutne byť vo vlastníctve obce a napriek tomu mohlo byť miestnou cestou za splnenia ostatných podmienok. Definícia verejného priestranstva v zmysle § 2b zákona o obecnom zriadení taktiež umožňuje súkromné vlastníctvo verejného priestranstva. Ustanovenie § 3d ods. 3 cestného zákona však stanovuje, že miestne cesty sú vo vlastníctve obcí s výnimkou tých pre cestnú nemotorovú dopravu.

Z uvedeného vyplýva, že verejné priestranstvo slúžiace pre motorovú dopravu musí byť vo vlastníctve obce. Sme však toho názoru, že vo vlastníctve obce musí byť aj miestna cesta pre nemotorovú dopravu. V opačnom prípade dospejeme k absurdným prípadom, napr. obec je správcom cudzieho majetku, zodpovedá za škodu ako správca komunikácie, obec môže vyvlastniť pozemok pod miestnou cestou, ktorú ani nevlastní (samotnú miestnu cestu však vyvlastniť nemôže), obec má povinnosť opravovať miestnu cestu, a teda zhodnocuje cudzí majetok a pod.

Z uvedených dôvodov obce ani nepočítajú s možnosťou zaradenia verejného priestranstva do siete miestnych ciest bez jeho vlastníctva, detto platí pre cestnú nemotorovú dopravu. Ide o nedokonalosť právnej úpravy, keďže z hľadiska verejného záujmu v týchto prípadoch postačuje, aby tieto komunikácie boli verejnými účelovými cestami, nakoľko aj pri tomto druhu pozemnej komunikácie je nevyhnutné všeobecné užívanie. Právna úprava pritom bola v minulosti nastavená správne, keď boli miestne cesty výlučne vo vlastníctve obcí až do roku 2018. Dlhú dobu (1999 - 2018) bol účinný zákon, ktorý dokonca používal pojem verejné priestranstvo tak ako dnes, na druhú stranu § 3d ods. 3 predpokladal výlučné vlastníctvo obce.

V roku 2018 prišlo k zmene, ktorá postráda logiku, z dôvodovej správy vyplýva, že zmena sa realizovala z dôvodu budovania cyklotrás:

Ide o problematickú novelu, ktorú je potrebné vrátiť do predošlého stavu, pričom pre cyklotrasy je potrebné ustanoviť, že sú buď miestnymi cestami IV. triedy, alebo verejnými účelovými cestami, čo mimochodom vyplýva už z aktuálneho znenia cestného zákona a jeho vykonávacieho predpisu. V článku preto pracujeme s konštruktom, že miestne cesty sú výlučne vo vlastníctve obce.

Vlastníctvo pozemných komunikácií je úzko späté s pozemkom, na ktorom sa pozemná komunikácia nachádza, avšak kvôli neuplatňovaniu zásady superficies solo cedit je možné mať odlišnú osobu vlastníka pozemku a stavby na pozemku [§ 120 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v z. n. p. (ďalej len "Občiansky zákonník")]. V našom prípade môže byť odlišný vlastník alebo dokonca niekoľko vlastníkov pozemku a odlišné vlastníctvo miestnej alebo účelovej cesty.

Tento pohľad na vlastníctvo spôsobuje obciam enormné problémy, nakoľko pozemné komunikácie sa nezapisujú do katastra nehnuteľností. Z hľadiska občianskoprávneho je takouto stavbou nehnuteľnosť spojená so zemou pevným základom (§ 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

Definičným kritériom je v tomto prípade spojenie so zemou pevným základom, bližšiu definíciu v Občianskom zákonníkunenájdeme, preto treba hľadať podporné ustanovenia v zákone č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v z. n. p. (ďalej len "stavebný zákon") , avšak z občianskoprávneho hľadiska sa musíme uspokojiť s týmto jediným definičným kritériom stavby.