Sloboda prejavu garantovaná čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky patrí medzi najstaršie a základné politické práva. Slobodu prejavu zaručoval už prvý európsky ústavný dokument, a to francúzska Deklarácia práv človeka a občana z roku 1789, či z pohľadu medzinárodnoprávnej ochrany prelomová Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948. Slobodu prejavu následne zaručuje Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a Charta základných práv Európskej únie.
Menované medzinárodné dokumenty sú na základe čl. 1 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1, čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky záväznými prameňmi práva Slovenskej republiky, na základe ktorých dochádza k posudzovaniu existencie, či neexistencie zásahov do základných práv a slobôd obsiahnutých v druhej hlave Ústavy Slovenskej republiky. Pre Slovenskú republiku je preto významná aj judikatúra medzinárodných súdnych inštitúcií, ktoré dohliadajú na ich jednotnú aplikáciu zmluvnými štátmi. Významnou je z tohto hľadiska najmä judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie.
Sloboda prejavu, ktorá umožňuje človeku vysloviť alebo zamlčať svoje city, myšlienky a názory je Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") právom považovaná za konštitutívny znak demokratickej pluralitnej spoločnosti za jednu zo základných podmienok jej fungovania a individuálnej sebarealizácie jednotlivca (II. ÚS 439/2016). Okrem sebarealizácie totiž umožňuje slobodnú výmenu myšlienok, ktorá je základom slobodnej a nenásilnej konkurencie ideí. Na nej je založená demokratická tvorba vôle nielen na celoštátnej, ale aj na lokálnej úrovni obcí a vyšších územných celkov. Ústavný súd ju navyše vníma ako
základný pilier demokratickej spoločnosti, ktorý každému dovoľuje vyjadrovať sa k verejným veciam a vynášať o nich hodnotové súdy
(II. ÚS 152/08). Slovensko, resp. Československo má bohaté skúsenosti s opakom slobody prejavu, cenzúrou. Význam slobody prejavu pre udržateľnosť demokratických procesov sa tak v plnej miere ukazuje na našej vlastnej ústavnej histórii. Zrušenie cenzúry a následný strach z kolapsu komunistickej diktatúry, bol jedným z dôvodov na ingerenciu vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968.
Sloboda prejavu sa aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (prípad Handyside proti Spojenému kráľovstvu) uplatňuje nielen na neutrálne vyjadrenia, ale aj vo vzťahu k urážajúcim, šokujúcim, či znepokojujúcim informáciám a myšlienkam.
Môže sa preto dostať do stretu, resp. kolízie napríklad so základným právom na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, ktoré spadajú do kategórie
osobnostných práv
. Čo je z tohto hľadiska veľmi významné, základné práva a slobody obsiahnuté v druhej hlave Ústavy Slovenskej republiky majú v zmysle judikatúry ústavného súdu povahu právnych princípov. Teória základných práv a slobôd ako právnych princípov zodpovedá prístupu k aplikácii ľudských práv a základných slobôd z hľadiska medzinárodných súdnych orgánov či ústavných súdov ostatných demokratických právnych štátov.
Právny princíp je druhom právne záväzného pravidla správania, ktorý sa od klasických právnych noriem odlišuje nielen svojou štruktúrou, ale najmä tým, že obsahuje veľmi všeobecné pravidlo správania. Konkrétny obsah pravidla správania obsiahnutého v právnom princípe sa dá nájsť až v konkrétnom prípade, v ktorom sa jedno pravidlo správania v podobe právneho princípu dostáva do rozporu s iným pravidlom správania v podobe druhého právneho princípu. Konkrétny obsah základného práva alebo slobody ako právneho princípu sa teda určuje až v prípade jeho stretu, teda kolízie s iným právnym princíp
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
