Organizovanie verejných kultúrnych podujatí obcou

(ďalej len "podujatie") sa podľa zákona rozumejú verejnosti prístupné:

Ust. § 1 a § 2 zákona o verejných kultúrnych podujatiach ponúka taxatívny výpočet foriem verejných kultúrnych podujatí, ktoré sú potrebné na účely tohto zákona; medzi takéto formy patria divadelné, filmové, iné audiovizuálne predstavenia, koncerty, hudobné produkcie, tanečné produkcie, výstavy diel výtvarných umení, diel úžitkového umenia a prác ľudovej výtvarnej tvorivosti, festivaly, prehliadky v oblasti spoločenskej zábavy, artistické produkcie, cirkusové a varietné predstavenia.

Ide o skupinu verejných akcií, ktoré sa považujú za verejné kultúrne podujatia, konaných v predmetnej obci alebo v niekoľkých obciach. Do tohto okruhu však nemožno zaradiť tie podujatia, ktoré sa organizujú v priestoroch ozbrojených síl a ozbrojených zborov.

Medzi nazývané aj scénické patria najmä diela dramatické, hudobnodramatické, pantomimické, choreografické a iné diela vytvorené na zverejnenie.

je podľa zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v znení neskorších predpisov dielo, ktoré je vnímateľné prostredníctvom technického zariadenia ako rad súvisiacich obrazov, či už sprevádzaných zvukom alebo nie, ak je určené na uvádzanie na verejnosti.

je širší pojem, ktorý zahŕňa dvojrozmerné maliarske diela, trojrozmerné sochárske diela, ako aj diela grafické.

V zmysle ust. § 5 ods. 3 autorského zákona je dielom úžitkového umenia dielo, ktoré je umeleckým výtvorom s úžitkovými funkciami alebo ktoré je začlenené do úžitkového predmetu, bez ohľadu na to, či bolo vytvorené ručne, priemyselne alebo iným technologickým postupom. V odbornej literatúre sa diela úžitkového umenia členia na diela dekoratívne, dekoratívno-úžitkové alebo diela určené na priemyselné účely.

sa považuje za verejnosti prístupné pri splnení nasledovných podmienok, a to, že sa musí konať pre individuálne neurčených návštevníkov, pričom usporiadateľmi môžu byť právnické alebo fyzické osoby.

Vo všeobecnosti sa v práve rozlišujú štyri druhy spôsobilosti, a to spôsobilosť:

Spôsobilosť na práva a povinnosti (tev. právna subjektivita) je nevyhnutným predpokladom vzniku práva a povinnosti a ich realizácie. Túto spôsobilosť majú všetky fyzické osoby, je s nimi neoddeliteľne spojená po celý čas ich existencie a nemá na ňu vplyv ani vek, ani zdravotný stav (vrátane duševného vzťahu). Patrí k základným ľudským právam podľa Čl. 5 Listiny základných práv a slobôd. Vo všeobecnosti platí že spôsobilosť fyzickej osoby na práva a povinnosti vzniká narodením. Túto spôsobilosť zákon priznáva aj počatému, ale ešte nenarodenému dieťaťu, avšak len za predpokladu, že sa narodí živé.

Spôsobilosť na právne úkony (svojprávnosť) znamená spôsobilosť vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a povinnosti a zároveň tieto práva meniť, zabezpečiť či rozhodovať o ich zániku. Spôsobilosť n