Obce a vybrané aplikačné problémy miestnych dani v príkladoch

JUDr. PhDr. Michal Kočiš, Právnická fakulta UPJŠ

Katedra finančného práva a daňového práva

Tento príspevok nadväzuje na predchádzajúci úvod do problematiky miestnych daní a ponúka ďalšie vybrané aspekty ich uplatňovania. Pozornosť je venovaná predovšetkým problematike oslobodenia od dane z nehnuteľností, určeniu sadzby dane pri dani za užívanie verejného priestranstva, vzájomnému vzťahu daňovo-právnych noriem a občianskeho súdneho poriadku, ako aj vybraným otázkam týkajúcim sa miestneho poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady.

Pri riešení tohto príkladu je okrem poskytnutia odpovedí na vyššie uvedené otázky potrebné upriamiť pozornosť aj na ďalšie osobitné okruhy problémov. Uvedený príklad totiž umožňuje priblížiť niekoľko dôležitých rozmerov uplatňovania miestnych daní, ako aj daňového práva ako celku. V jeho riešení sa tiež skrýva odpoveď na otázku o vzájomnom pomere právnych predpisov rôznych právnych odvetví.

Východiskom právnej analýzy je v tomto prípade § 17 zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v z. n. p. (ďalej len „zákon o miestnych daniach"). Tento, vo ods. 1 písm. c) ustanovuje, že od miestnej dane z nehnuteľností sú oslobodené pozemky a stavby alebo ich časti vo vlastníctve cirkví a náboženských spoločností registrovaných štátom, ktoré slúžia na vzdelávanie, na vedecko-výskumné účely alebo na vykonávanie náboženských obradov. V súvislosti s modelovým príkladom je potrebné odlíšiť ods. 1 § 17, ktorého obsahom je zákonné oslobodenie od tejto miestnej dane, od ods. 2 a 3 § 17, ktorými sa obciam zveruje možnosť znížiť daň z nehnuteľností, ako aj možnosť oslobodiť daňové subjekty od tejto dane všeobecne záväzným nariadením.

Pre účely nášho príkladu je dôležité, že posúdenie oslobodenia cirkevných budov od miestnej dane bude potrebné subsumovať pod § 17 ods. 1 cit. zákona a rozsah tohto oslobodenia nebude možné modifikovať prostredníctvom všeobecne záväzného nariadenia (VZN) obce. Zároveň je však potrebné odpovedať na otázku, ktoré stavby bude možné zahrnúť pod zákonné oslobodenie a akým spôsobom má byť zadefinovaný obsah pojmu „stavby slúžiace na vykonávanie náboženských obradov".

Keďže daňový subjekt uvedený v modelovom príklade je zároveň subjektom kanonického práva, je potrebné posúdiť uplatnenie celej šírky právnych prameňov, ktoré v danom prípade prichádzajú do úvahy a neobmedzovať sa len na pramene daňového práva v užšom slova zmysle. Takýmto prameňom je napríklad aj Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou Stolicou. Okrem toho bude potrebné zohľadniť aj vnútro- cirkevné normy, a to predovšetkým Kódex Kanonického práva z roku 1983 Aplikácia tohto kódexu je však podmienená existenciou tých právnych noriem, ktoré sa na jeho jednotlivé ustanovenia odvolávajú.

Najvyšší súd SR pri rozhodovaní o obdobnom prípade konštatoval, že život cirkvi sa realizuje na úrovni osobného duchovného života jednotlivca, ako aj jednotlivých spoločenstiev zriaďovaných v zmysle kánonického práva. Takéto prejavy života cirkvi sú podľa súdu samé o sebe náboženským obradom (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. Zn. 5Sžf/12/2009). V našom prípade je takýmto spoločenstvom rehoľné spoločenstvo, bližšie vymedzené Kódexom kanonického práva.

Ako z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ďalej vyplýva, vykonávanie náboženského obradu nie je možné obmedzovať len na priestory kláštornej kaplnky, nakoľko tento je možné vykonávať aj v súkromí, a to predovšetkým formou adorácie, kontemplácie, slávenia Liturgie hodín a pod. Povaha týchto úkonov zároveň vylučuje ich časové vymedzenie, nakoľko sa uskutočňujú počas celého dňa. Vo vzťahu k pojmu náboženský obrad Najvyšší súd konštatuje, že tento