Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len "správny súd") rozsudkom č. k. 23S 22/2017-179 z 23. augusta 2017 podľa
§ 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v z. n. p. (ďalej len "
SSP") zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1394002316/7834-39948/Hor zo 14. decembra 2016. Uvedeným rozhodnutím bolo zamietnuté odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu Slovenskej inšpekcie životného prostredia, Inšpektorátu životného prostredia Banská Bystrica č. 1394302116/5344-26859/Ryb z 25. augusta 2016, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 14 000 eur, za to, že mimoriadne zhoršenie vôd (ďalej len "MZV") sa na povrchovom toku Slatina prejavilo bielym zafarbením, zakalením, zápachom po odpadových vodách z mliekarenskej výroby, z mliekarenskej výroby spoločnosti KOLIBA, a.s. a úhynom rýb v toku v úseku približne 18 km od r. km 43,150 - vyústenia vôd z povrchového odtoku po r. km 25,150.
V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že Slovenská inšpekcia životného prostredia, Inšpektorát životného prostredia Banská Bystrica, odbor inšpekcie ochrany vôd, ako príslušný orgán verejnej správy, bol oprávnený vykonať šetrenie mimoriadneho zhoršenia vôd a v prípade zistenia pôvodcu MZV, ktoré bolo spôsobené vypúšťaním priemyselných odpadových vôd z mliekarenskej výroby do povrchového toku bez povolenia orgánu štátnej vodnej správy, čo je porušenie
§ 21 ods. 1 písm. c) vodného zákona, čím došlo k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu podľa
§ 74 ods. 1 písm. e) vodného zákona, uložiť porušovateľovi sankciu za zistený správny delikt podľa
§ 75 ods. 3 v spojení s
§ 75 ods. 9 vodného zákona.
K tvrdeniu žalobcu, že od začiatku popiera spáchanie skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, správny súd uviedol, že táto skutočnosť je zrejmá aj z obsahu administratívneho spisu, avšak žalobcovi sa nepodarilo úspešne preukázať, že nespáchal skutok, ktorý sa mu kladie za vinu, za ktorý mu bola uložená sankcia. Naopak, z dôkazov vykonaných v administratívnom konaní jednoznačne vyplýva, že pôvodcom MZV je žalobca. Žalobcom tvrdená skutočnosť, že oranžová plastová rúra ústiaca do vodného toku Slatina slúži nielen na odvádzanie vôd z areálu spoločnosti žalobcu, ale sú ňou zvádzané aj povrchové vody a podzemné vody zo širokého okolia, považoval správny súd za irelevantné. V konaní nebolo preukázané, že by voda evidentne pochádzajúca z mliekarenskej výroby vypúšťaná predmetnou oranžovou plastovou rúrou pochádzala z podzemia, resp. bola zvedená z okolia areálu spoločnosti.
Pokiaľ žalobca vytýkal Inšpekcii, že sa nezaoberala ďalšími potencionálnymi možnosťami iného, reálne do úvahy pripadajúceho zdroja, resp. miesta kontaminácie, správny súd zastával stanovisko, že takto postupovať nemusela, ak nemala pochybnosti o tom, kto MZV spôsobil. Pokiaľ by však žalobca v rámci riešenia MZV predložil relevantné dôkazy, ktorými by preukazoval iný zdroj znečistenia povrchových vôd, orgán verejnej správy by tieto tvrdenia žalobcu preveril v rámci vykonaného dokazovania. Medzi účastníkmi konania nebolo tiež spornou skutočnosťou, že žalobca bol v minulosti niekoľkokrát sankcionovaný za rovnaký správny delikt.
Žalobca v žalobe namietal, že v čase vzniku MZV bola čistička odpadových vôd reálne v plnej prevádzke a efektívne čistila odpadové vody produkované žalobcom. Správny súd v zhode so stanoviskom žalovaného považoval za významnú skutočnosť, že povolenie na dočasné užívanie prevádzky čističky odpadových vôd je z 1. marca 2016 a povolenie na vypúšťanie priemyselných odpadových vôd z tejto čističky odpadových vôd zo 4. apríla 2016, teda v čase vzniku mimoriadneho zhoršenia vôd v inkriminovaných dňoch nedisponoval žalobca povolením na vypúšťanie odpadových vôd z mliekarenskej výroby v zmysle
vodného zákona.
Žalobca predložil Inšpekcii podklady ku kontrole za rok 2015, a to zmluvu o poskytovaní služieb medzi spoločnosťou KOLIBA, a.s., Hriňová a Cmc, spol. s. r. o.
