Oceľ – stavebný a spotrebný materiál ako prvok cirkulárnej ekonomiky

Oceľ je jedným z najpoužívanejších kovov na svete. Vytvára stavebný prvok mrakodrapov, ale je súčasťou aj domáceho kuchynského náčinia. V období priemyselnej revolúcie bola hnacou silou technologického rastu a pokroku. Aj dnes je impulzom inovácií. Odhaduje sa, že v roku 2021 sa vyrobilo viac ako 1 950 500 000 ton ocele. Oceľ je zliatinou železa. Znamená to, že je vyrobená z kombinácie kovov a iných chemických prvkov. Jej zloženie zahŕňa železo, uhlík a cín. Rovnako ako iné kovy, ako napríklad hliník, meď, mosadz, aj oceľ možno nepretržite recyklovať bez poškodenia alebo degradácie jej vlastností. Oceľ je na vrchole zoznamu najviac recyklovaných materiálov v Severnej Amerike. V uvedenom regióne sa od roku 1970 ročne recykluje viac ako 60 % ocele. Taktiež aj vedľajšie produkty výroby ocele dosahujú vysokú mieru recyklácie, pričom asi 90 % uvedených materiálov (škvara, voda, plyn a prach) používaných pri produkcii ocele sa taktiež opätovne používa. Uvedené skutočnosti možno hodnotiť mimoriadne pozitívne predovšetkým v kontexte environmentálnych dopadov produkcie ocele. Moderné technológie výroby ocele tak podľa odborníkov zaťažujú životné prostredie v oveľa nižšej miere a zároveň šetria využiteľnosť prírodných zdrojov. Recyklácia ocele v sebe zahŕňa aj určitý finančný imperatív pre spotrebiteľov, pretože je ekonomicky menej náročná. [1]

Cesta opätovnej využiteľnosti ocele má potenciál pre významné úspory nákladov. Recyklácia ocele je energeticky náročný proces, ktorý však využíva najmodernejšie technológie. Predpokladá sa, že uvedený prístup k zahrnutiu ocele do cirkulárnej ekonomiky môže byť rozhodujúci pre globálnu stratégiu efektívnosti materiálov, pretože uhlík a energia zabudovaná do štrukturálnych rámcov môžu predstavovať 20 % až 30 % očakávanej 50-ročnej uhlíkovej stopy budovy. Vzhľadom na to, že oceľ je vysoko recyklovateľný materiál, opätovné použitie ocele je teoreticky vynikajúcou environmentálnou stratégiou a všeobecné metodiky na jej recykláciu sú už rozpracované. Odborná verejnosť preto pri oceli a iných priemyselných materiáloch vidí problém najmä v politikách prechodu z lineárneho ekonomického modelu na model cirkulárnej ekonomiky. V súčasnom lineárnom ekonomickom modeli sa obal po vybratí produktu zlikviduje a produkt samotný je zlikvidovaný na konci svojej životnosti. Predmetný prístup podporuje vznik odpadov a nazerá na ne ako na koncovú surovinu bez hodnoty. Zároveň uvedený postoj zhoršuje klimatické zmeny, vyčerpáva prírodne zdroje a podporuje plytvanie. Naopak, obehové hospodárstvo sústreďuje svoju pozornosť na vytváranie hodnoty vo všetkých fázach spotreby a výroby. [2]

Modely cirkulárnej ekonomiky v oblasti oceliarskeho priemyslu sa v podstate ešte len rozvíjajú v Ázii. Viacej rozvinuté prístupy už však existujú napríklad vo Švédsku. Výskumné štúdie v uvedenej krajine naznačujú, že spotreba ocele stúpne do roku 2050 na hodnotu 2 500 miliónov ton ročne. Rast spotreby je podľa Švédskej asociácie producentov ocele taký veľký, že dodávky oceľového šrotu napriek vysokej miere recyklácie nepostačujú na pokrytie viac ako 30 % celosvetovej spotreby ocele a približne 40 % spotreby vo Švédsku. Do roku 2050 bude recyklácia oceľového šrotu stačiť len na približne 50 % celkovej svetovej produkcie ocele. Chýbajúce dodávky sú v podstate reprezentované výrobou zo železnej rudy, a to aj pri maximálnej miere recyklácie ocele. Všetky spomenuté skutočnosti vytvárajú tlak na oceliarsky priemysel snažiaci sa produkovať kvalitnejšiu a odolnejšiu výstupnú surovinu. [3]

Zatiaľ čo škandinávske krajiny už majú rozpracované metodológie prístupu k spracovaniu ocele v cirkulárnej ekonomike, ázijské krajiny ako napríklad Čína alebo India ešte len skúmajú stratégie smerujúce k viac obehovému riadeniu v tomto sektore. Thajsko má komplexnú a dobre definovanú víziu nakladania s pevným odpadom a v roku 2021 prezentovalo podiel zvýšenia správne zneškodneného alebo zhodnoteného odpadu zo 49 % na 75 %. Výroba ocele je v uvedenej krajine významným odvetvím. Domác