Fenomén žobrania v slovenských obciach

Žobranie na verejných priestranstvách predstavuje závažný, aktuálny, no nepochybne tiež aj historicky determinovaný spoločenský problém. Môžeme ho bez výhrad považovať za nežiadúci sociopatologický jav.

Tento článok predstavuje sociologicko-právny pohľad na žobranie na verejne prístupných miestach, tak z hľadiska ústavnej koncepcie základných práv a slobôd, a to:

• (nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia),

• (osobná sloboda) a

• (právo na priaznivé životné prostredie)

Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj z hľadiska samosprávnych oprávnení obcí vlastnou normotvorbou obmedzovať vyššie uvedené základné práva a slobody.

Podľa môjho názoru je chybou viesť akékoľvek úvahy nad inštitútom základných práv a slobôd bez poukazu na sociologické súvislosti s nimi bezprostredne spojené, keďže základné práva a slobody, tak ako ich vymedzuje vo svojej II. hlave ústava, sú tou oblasťou právneho poriadku každého štátu, v ktorej sa v najširšej miere prejavuje rozmer práva, v zmysle ktorého je právo spoločenským fenoménom, tzn. vzniká, vyvíja sa a existuje vždy v rámci spoločnosti a nikdy nie mimo nej. Takéto značne prirodzeno-právne chápanie možno v najčistejšej podobe badať najmä u skupiny základných ľudských práv a slobôd, v mnohých štátoch označovaných ako osobné práva, do ktorej zaraďujeme aj týmto príspevkom skúmané Čl. 16 a Čl. 17 ústavy.

Ľudia, vrstva obyvateľov nachádzajúcich sa v sociálnej alebo hmotnej núdzi, ktorí sa nedokážu uživiť vlastnými prostriedkami, tvoria prirodzenú súčasť každej spoločnosti. Pre človeka v núdzi je však nepríjemné, že prijímaním takejto pomoci sa zároveň vystavuje kontrole a zásahom do súkromia zo strany verejnej moci. Niektoré ohrozené skupiny sa v minulosti, podobne ako dnes, dostávali do situácií hmotnej núdze pomerne často. Tradične sem patrili telesne a duševne postihnutí - mrzáci, slepci, hluchonemí, mentálne retardovaní. V minulosti sa tieto defekty vyskytovali v oveľa väčšej miere.

Tradičná sociálna starostlivosť sa zameriavala aj na vdovy a siroty pri strate živiteľa. Ľudia upadali do biedy aj v dôsledku rôznych prírodných a ekonomických katastrof či kríz, neúrod, epidémii, vojen, povodní, požiarov, atď. Ďalší rizikový faktor predstavovala staroba. S rozvojom priemyselnej výroby a prisťahovalectvom veľkého počtu ľudí do miest počet žobrákov narastal do dovtedy nepoznaných rozmerov. Ako kľúč na poskytnutie pomoci sa rozhodujúcim kritériom stala práceschopnosť či práceneschopnosť žobráka. Ďalším kritériom bolo prísne rozlišovanie na „domácich“ a „cudzích“ ľudí v núdzi - teda domovská príslušnosť.

Pokiaľ ide o , k rozhodujúcim patrili:

• Nariadenie Miestodržiteľskej rady o zákaze potláčania žobráctva z prvej polovice 18. storočia, vyzývajúce na kresťanskú dobročinnosť, no zároveň zdôrazňujúce potrebu opatrnosti voči predstieranej chudobe. Žobranie bolo povolené iba domácim práceneschopným žobrákom.

• Nariadenie Márie Terézie z r. 1775 prikázalo umiestňovať „nehodných“ žobrajúcich do tzv. robotárni, represia sa však vo forme nútených prác v Európe okrem Holandska a Anglicka neujala.

• Trestný zákonník Jozefa II. z roku 1787, ktorý dal definitívnu podobu policajnému postupu voči žobrákom.

V